★Unikát_Príbeh pokračuje★

★25. kapitola★

Sedeli sme v aute pred našim domom. Áno, bol ďalší deň. Konkrétne dve hodiny poobede. Jeden deň pred Štedrým dňom.

„Si akási nervózna.” Podpychol ma už asi po tisíci raz.

„Nechcem im klamať.”

„Hej..jeden týždeň predsa zvládneme. V klamaní si profíčka.”

Mal ma za totálnu klamárku. Myslel si o mne, že keď sme spolu volali či písali sme maily, tak som z toho nemyslela vážne ani bodku...

„Máš pravdu. Nebude to prekážať Carmen?”

„Rozišli sme sa.” Povedal a vystúpil z auta.

Štvalo ho to? Štvalo ho, že sa rozišli alebo ho štvalo, že som sa na ňu pýtala?

Išla som za ním a zastali sme pred dverami. Obaja sme sa na seba pozreli a v tom sa otvorili dvere. No jasné, špehovali nás cez okno. Vo dverách stála vysmiata Chloe. Hneď ako ma zbadala sa na mňa vrhla a objala ma.

„Božééé..chýbala si mi Val. Ani si nevieš predstaviť ako mi chýbali každodenné hádky.” Hovorila a ja som len pritakala.

Nemala som sa s kým hádať o kúpeľňu či o kus odevu. Nemala som komu zakazovať večierky..

„Mamííí!! Došla Valentine! ” Zakričal Justin stojac na schodoch.

Hneď som počula dupot po schodoch a rachot z kuchyne. Vošla som lepšie na chodbu a povzdychla si. Nič sa nezmenilo. Absolútne nič. Každá vec bola na tom istom mieste ako v septembri. Darmo, bola som doma..

Hneď sa pri mne objavila nižšia a kus pribratejšia žena. Na sebe mala zásteru a hneď ma objala. No..skôr sa ma pokúšala obrať o kyslík, ale došiel Andrew a odstrčil mamu na bok.

„Och Val. Si na nespoznanie. Ani nevieš ako si nám všetkým chýbala.” Hovoril stále ma objímajúc.

„Zlatko, veď si schudla. Pozri sa na seba. Si samá kosť a koža. Prečo sa..” Začala svoj rozhovor mama a ja som si len povzdychla.

„Mami, prišiel aj Mason a mám pocit, že to on schudol a nie ja.” Falošne som sa zasmiala.

Zabralo to. Pozornosť som upútala na neho. Mama ho vyobjímala ako vlastného syna.
Možno preto, že ho za syna považovala... Tak a preto som jej to nedokázala povedať. Veď by som im zničila Vianoce.

Išla som do kuchyne a všimla si Reily. Stála pri rúre a niečo z nej vyberala. Piekla nejakú dobrotu.

„Vrhla by som sa na teba hneď teraz, ale zhoria mi mafiny.” Hovorila nervózne.

„Veď ja si počkám.”

Poobzerala som sa po kuchyni. Naozaj sme mali barový pult? Takmer som odpadla. Andrew o ňom roky sníval a odrazu máme barový pult. Vyzeral perfektne.
Tak inak. Moderne.

Počula som známy a povedomý zvuk. Ten zvuk som počúvala vždy keď žila Porsche. Počula som ako labky pristávajú na podlahu. Počula som štekot a zvonček. Do kuchyne pribehlo šteňa. Ovčiak. Paráda. Malo obojok a na ňom Porschin zvonček. Bol to jej špeciálny Vianočný zvonček.

Šteňa sa postavilo predomňa a štekalo na mňa. Ako na nepriateľa. Spomenula som si na Porsche. Taká malá bola aj ona...

„Deti!! Poďte dolu!” Zakričala mama.

Ako prvá pribehla Mia. Ani som ju nespoznala. Z nepatrnej brunetky sa stala päťtnásťročná tínedžerka, ktorá žije vo vlastnom svete. Ani sa na mňa nepozrela. Ešte pred nedávnom sa naháňala s Nathanom.
Vzala šteňa a odišla preč. Typický tínedžer..