★Unikát_Príbeh pokračuje★

★8.kapitola★

Tri týždne.

Presne toľko času ubehlo od nášho posledného stretnutia.

Nepísali sme si.

Nevolali.

Ale i tak som na neho každý deň myslela ako posadnutá. Lenže ten idiot sa ani nesnažil mi niečo povedať.

A možno sa snažil, ale nedovolila som mu to. Skazila som to celé. Ale..keď on sa bozkával s tou ropuchou..

„Haló. Zem volá Val!” Hovorila Kristyn vo dverách a ja som sa na ňu pozrela. „Ideme sa s dievčatami prejsť a tak ideme na nákupy. Večer je na streche žúrka. Pridáš sa?”

V mojej mysli som sa snažila poskladať zopár slov, z ktorých by vznikla perfektná výhovorka.

„No..ja..musím sa učiť a musím zavolať mame.” Nahodila som úsmev a ona sa uškrnula.

„Dvom párty si sa vyhla, ale na tretej už budeš.”

Len som sa na ňu dívala a napokon odišla.

Hneď ako zavrela dvere, zvonil mi mobil. Bola to mama. Aká náhoda.

„Ah..” Ani som sa nestihla pozdraviť, pretože na mňa hneď všetko vychrlila.

„Valentine, si tam už mesiac. Kedy prídeš domov? Chýbaš nám.”

„No..mám toho veľa, ale pokúsim sa prísť cez jesenné prázdniny.”

„Len vtedy? Och no dobre. Ani nám nevoláš ani nepíšeš.”

„Mami, píšem si s Justinom alebo s Emmou. Každý deň mi posielajú fotky Chrisa.”

„Ách keby si ho videla. Vyzerá nádherne..” Rozplývala sa od šťastia mama. „Máš čo jesť?”

Jej každodenná otázka nemohla chýbať.

„Hej. Pribrala som dvadsať kíl a vyzerám ako slon.” Povedala som ironicky.

Andrew by sa na tom zasmial, ale mama opäť začala svoju prednášku o tom, že má o mňa strach a vééľmi jej chýbam.

„Dobre mami. Musím končiť. Pozdravuj doma. Ahoj.”

„Ahoj srdiečko.”

Mobil som položila vedľa seba a ďalej sa venovala knihe. Robila som si poznámky. Trvalo to možno dvadsať minút.

„Potrebujem pomôcť.” Vošla do izby Summer a priam kričala o pomoc.

„Nešla si nakupovať?”

„Vyzerám tak, že nakupujem?”

Postavila som sa z postele a nasledovala ju hore po schodoch. Šlapali sme až na jedenáste poschodie. Moja smrť.

„Čo chceš.”

„Robíme výzdobu na večernú párty..” Hovorila a šlapala po rebríku na strechu. Vyšliapala až hore a pozrela sa na mňa. „Tak poď.”

„Nejdem. Neviem ti pomôcť z tadeto?” Nechcela som liezť na strechu. Fúkal vietor a bolela ma hlava. A možno som sa tak trocha bála pohľadu dolu. Na jedenástom, vlastne dvanástom poschodí som ešte nebola.

Len sa zasmiala.

„Podaj mi tú krabicu a potom tie svetielka.”

Krabica vážila asi sto kíl a ja som takmer spadla z rebríka, ale Boh sa nado mnou zlutoval a nechal ma žiť.

„Vidíš tie papiere?” Zakričala mi z hora a ja som ju ledva počula.

„Papiere?”

„Bože Val! Kopa papierov! V rohu!”