★Unikát_Príbeh pokračuje★

★34. kapitola★

„Som domáá.” Zakričala som a zabuchla vchodové dvere.

V dome bol hluk a krik. Darmo.. Náš sladký domov.

Vošla som do kuchyne a vrhla sa na chladničku. Bola plná. Zrejme boli na nákupe. Lepšie pre mňa. Vzala som si len jogurt. Jeden fajný jahodový jogurt. Oprela som sa o kuchynský pult a zbadala Andrewa.

„Ahoj.”

„Naučená?”

„Ani z ďaleka. Veď.. Mám toho veľa. Naozaj veľa.” Zasmiala som sa a pozrela sa na neho.

„S mamou sme na teba hrdý.”

„Ďak..” Začala som hovoriť, ale zbadala som Masona s Chrisom.

Malého podával Andreowi a mieril ku mne.

„Tak mi vás necháme.” Hovoril milo Andrew a pratal sa preč.

„Nechceš sa ísť prejsť?” Spýtal sa.

„Neignoruješ ma.” Povedala som s úžasom.

„Ako vidíš tak nie.”

„Fajn.” Povedala som a išla na chodbu sa obuť a obliecť.

On urobil to isté. Vyšli sme von a ja som sa poriadne nadýchla.

„Ako sa máš?” Spýtal sa.

Naozaj mu išlo o to? Chcel vedieť ako sa mám? Čo chcel? Prečo to robil?

„Fajn. Ty?”

„Fajn.”

„Tak fajn.” Povedala som a ukončila tému o našom psgchickom stave.

„Kde si bola?” Spýtal sa po chvíli.

„Nie sme priatelia, nie sme pár, nie sme kamoši. Takže sa ti nemusím spovedať.”

„Fajn.” Povedal rezignovane.

„Bola som v kaviarni. Spokojný?”
„Nemusela si mi to povedať.”

Sklonila som hlavu a pousmiala som sa.

„Takmer si tu skolaboval a nemám chuť ta oživovať.”

Zasmial sa.

„Kam vlastne ideme?” Spýtala som sa keď sme kráčali večnosť.

„Len rovno. Chceš sa vrátiť?”

Čo som mala povedať? Mala som vyzerať ako blb? Mala som povedať áno? Alebo som mala povedať nie. Čo som vlastne mala robiť?

„Čo keby sme to riskli a išli do prava?”

„Pravo je fajn.”

A tak sme ako taký dvaja hlupáci zabočili.

„Hneváš sa na mňa?” Spýtal sa.

Zastala som a pozrela sa na neho. „Chceš riešiť toto?”

„Hej.”

„Neviem.”

„Nevieš?”

„Presne tak. Neviem.”

Išiel ku mne a ja som ho obišla a kráčala rovno.

„Ideš alebo nie?”

Dobehol ma a opäť sme kráčali pri sebe.

„Mám otázku.” Povedal a ja som sa na neho pozrela.

„No.”

„Od jedna do desať.. Ako ma máš rada.”

Takúto otázku som nečakala.