★Unikát_Príbeh pokračuje★

★3. kapitola★

Meškám. Meškám! Do riti!

Zaspala som. Samozrejme, že som zaspala, keď som celú noc ani nespala.
Zistila som, že asi ako jediná som bez spolubývajúcej. Paráda.

Čo najrýchlejšie som vstala z postele a v mojich nevybalených veciach si hľadala niečo normálne na prvý deň. Podarilo sa mi vyhrabať blúzku a džínsy. Aké šťastie. Obula som sa a na raňajky si dala žuvačku. Ani som nerozmýšľala. Prosto som si len vzala mobil a kľúče. Zamkla som izbu a bežala dolu po chodoch. Bežala som cez cestu asi dvadsať metrov a vbehla som do univerzity. Ponáhľala som sa, ale ani som nevedela kam ísť. Potom som si všimla skupinku ľudí.

„..ale ako prváci, tu ešte nebudete mávať prednášky..” Hovorilo dievča. Posudzovala som, že to bola študentka a moja skupina. Moja trieda.

Pridala som sa ku nim a celý čas sa vliekla za nimi. Snažila som sa rozdýchať, ale nedarilo sa mi to. Fuňala som ako stará kobyla.

„Zajtra sa vám začína prvá prednáška v učebni profesora Phila. To je na dnes všetko.” Povedala a všetci sa poberali na odchod.

Prišla som pozde. Videla som len blbý a nepotrebný bufet. Kráčala som teda nazad na internát a išla do svojej izby. Bolo to tam také prázdne. Vzala som si posteľ oproti dverám. Bola pri nej skriňa, nočný stolík a hneď oproti to isté. Pod oknom bol písací stôl a dve stoličky. Steny boli neprekvapivo biele a nábytok bol hnedý a drevený.

Počula som klopanie na dvere a potom sa otvorili. Stála v nich nižšia blondýnka.

„Ahoj. Som Kristyn. Sme susedy. Tak ma napadlo, večer sa ide do telocvične. Pridáš sa?”

„Nó já..ja nie som na pohyb.” Povedala som ako tupec a ona sa pousmiala.

„Tak dobre. Keby si si to rozmyslela, tak budeme tam.” Hovorila a rozhliadala sa po izbe.

„Dobre.”

Ešte raz sa na mňa usmiala a odišla. Opäť som ostala so svojou samotou. Jupíííííííí.

Doma by sa mi nič také nestalo. Doma sme boli desiati a nikdy som nemala pocit samoty. Vždy som žila a bola súčasťou chaosu, hádiek či klebiet.

Postavila som sa ku oknu a všimla si, že mám celkom fajn výhľad. Teda, viac než fajn. Dívala som sa na futbalové ihrisko. Zopár ľudí na ňom hralo futbal. Vlastne..boli tam chalani a kopali si futbalku.

Opäť niekto otvoril dvere do izby, ale bez zaklopania. Stálo tam nejaké dievča a v rukách držala papiere.

„Si nováčik?” Vybehla na mňa a ja som prikývla. „O štvrtej v telocvični.” Povedala a niečo si tam zapísala. Pohľadom si ma preskenovala a zabuchla dvere.

O štvrtej v telocvični. Kde v riti je telocvičňa?!

Sadla som si na posteľ a načiahla sa po svoj notebook. Zapla som ho a klikla na skype. Hneď mi niekto volal a rovno videohovor. Myslela som si, že je to Mason, ale mýlila som sa.

Klikla som na zelený krúžok a videla vysmiatu Soph. Dívala sa na mňa a kývala mi.

„Ako sa žije v Middletowne?”

„Fajn. A čo ty? Ako pokračuje nahrávanie dema?”

„Bombasticky.” Povedala celá natešene. „Čo tvoja spolubývajúca?”

„Som sama ako prst.”

„Čože?! To fakt?!Prečo?”

„Neviem.”