★Unikát_Príbeh pokračuje★

★39. kapitola★

„Vidíme sa o päť minút.” Vbehla mi do izby Kristyn a ja som sa prebrala. Ledva som ju stihla zaregistrovať.

V izbe to stále vyzeralo ako po výbuchu. Tá nová ešte neprišla, ale ja som bola len rada. Kto by nebol.

Okamžite som sa postavila a obliekla som sa do bielej nemocničnej uniformy. I tak mi už nezostávalo veľa času. Vyšla som na chodbu a vošla do Kristyn izby. Mala som pocit, že moje oči boli stále zalepené a stále ešte spali.

„Snívam alebo..”

„Nestíham. Nemám si čo obliecť. Bolí ma hlava.”

„Pôjdeme do nemocnice. Tam ti určite pomôžu.” Povedala a hneď sa zasmiala.

„Kristyn. Nesmej sa. Tri noci som poriadne nespala a navyše si ani nič nepamätám.” Hovorila som jej a robila si cop.

„To je v pohode. Veď ani ja.” Opäť sa zasmiala a našťastie sme sa pohli.

Každý večer sme chodili do iného baru a pili sme. Asi som prepila polovicu svojich peňazí, ale v tej chvíli som na nič nemyslela. Prosto som len vytiahla svoju modrú kamošku a všetko ňou zaplatila. Kreditná karta bola moja spriaznená dušička.

Pred nemocnicou sme natrafili aj na baby. Tak rada som ich videla. Toľko sme si mali toho povedať, ale hlavne, že sme nemali čas na poriadne učenie.

„Prečo má na sebe tú hroznú vec?” Hovorila Paris a ja som sa zasmiala.

„Héj. Veď do práce chodia v uniforme aj letušky a neprezliekajú sa.” Povedala som na svoju obranu.

„My nie sme letušky. Sme budúce doktorky.”

„Hovor tichšie Nataly. Kto vie, že sme vysokoškoláčky? Môžu si myslieť, že sme doktorky a ideme do práce.” Hovorila Beky a napravovala si vlasy.

Napokon sme vošli do nemocnice. Oni sa išli prezliekať a ja som išla do vestibulu.

„Ahoj.” Povedal Noah a pobozkal ma.

„Noah..dohodli sme sa, že pred nimi sa nebudeme bozkávať. Nechcem, aby o mne hovorili, že som zlatokopka, ktorá skočila po ďalšej bohatej rybe.” Hovorila som mu a on sa pousmial.

„Val, prepáč. Ale keď som videl tvoje pery, neovládol som sa.” Povedal a ja som sa zasmiala.

„Neklam.” Povedala som a on sa zasmial.

„Valentine, ale veď tu nikto nie je.” Hovoril a díval sa mi do očí.

„Ale už idú..”

Pomaly sa ku nám približovala naša skupina.

„Tak na obede.” Povedala som mu a postavila sa ku dievčatám.

„Kde je Steavenson? On mešká?” Hovorila posmešne Nataly a mi sme sa zasmiali. Veď on nikdy nemeškal. To my sme boli tie, ktoré meškali vždy a všade.

„Dobré ránko študenti. Ako dobre viete, tak presne o týždeň sa vám začína skúškové obdobie. Preto máte to šťastie, že ste v nemocnici a nie v škole. Vysokoškolský dekani sú dosť múdry, ale najlepšie vám všetko vysvetlia skutočný doktory, ktorý sa daným problémom venujú roky. Preto dnes vytvorte dvojice a budete chodiť po oddeleniach. Doktory o tomto vedia a na všetko vám radi odpovedia. Samozrejme, že budete pomáhať ľuďom. Tak..choďte zachraňovať životy.” Dopovedal a mňa si hneď odchytila Kristyn. Kto iný.

„Sme dvojica.” Povedala celá natešená.

Noah sa na mňa len pozrel a potom sa nahnevane pozrel na Kristyn. Ja som len kývla plecom a usmiala sa.