★Unikát_Príbeh pokračuje★

★4. kapitola★

„Dobré ráno. Moje meno je Phil. Doktor Anthony Phil. Budem vám robiť prednášky o ľudskom tele, prvej pomoci a samozrejme, že sa budeme vídavať v nemocnici, kedže som tam hlavným doktorom. Na dnešnej pred..” Ďalej som nepočúvala. Len som si zapisovala poznámky a snažila sa zachytiť každé jeho slovo, ale nedarili sa mi to.

Prednášku sme mali so starším profesorom. Teda, doktorom. Alebo profesorom? Nie, bol to dekan. Zvyknúť si, že mu nemám hovoriť profesor, ale dekan bolo ťažké, ale všetko má svoj čas. Snáď.

„Hej Val!” Nemohla som sa otočiť, pretože mal na mňa profesor perfektný výhľad.

Potom do mňa dopadol papier. Zohla som sa poň a prečítala si odkaz.

Na dnes večer si nerob plány. S babami ideme na párty. S večnou láskou suseda K.

Blbá. Mohla mi to aj povedať, ale ona mi to musela napísať. Len som sa na ňu otočila a ona sa na mňa doslova škerila. Radšej som si robila poznámky a snažila sa sústrediť.

„Hej Val! Videla si rozvrh?” Pýtala sa ma Beky keď ma dobehla s dievčatami.

„No jasné, že nemá nič.” Povedala Kristyn po tom, čo som mlčala.

„Máme ešte dve prednášky a potom máme voľno.” Hovorila šťastne Paris.

„Sup..” Nestihla som dopovedať lebo mi niekto zaterasil cestu.

Pozrela som sa na dotyčnú osobu. Bola to vysoká, chudá brunetka. Dívala sa na mňa a ja na ňu. No, ona ma skôr prepychovala pohľadom. Hneď vedľa mala hlúčik obdivovateľov a kamošov čo znamenalo, že musela byť staršia.

„Si tá prváčka? Lainelová?” Pýtala sa posmešne.

Odkiaľ vedela moje meno?!

„Hej.” Moje blbé hej.

„Vraj poznáš toho bilionára..”

Dívala som sa na ňu s nechápavým pohľadom. Odkiaľ o mne vedeli? Odkiaľ poznali jeho? 
Len sa na mňa dívala a čakala, že niečo poviem, ale ja som naďalej mlčala.

„No konečne. Všade ťa hľadám ako debil.” Hovoril chalan a ťahal ma od všetkých preč. Zastali sme až na konci chodby za skrinkami.

„Héj. Pusť ma.” Hovorila som a konečne sa mu vytrhla.

Dívala som sa na kus vyššieho černovlasého chalana. Na sebe mal sivé tričko a jeho pohľad ma sledoval. Mal tak hnedé oči, ktoré ma nútili sa do nich dívať.

„Daj mi dvadsať dolárov.”

Doslova som na neho vyvalila oči.

„Čože?”

„Daj mi dvadsať dolárov na čip. Do jedálne.” Hovoril narýchlo a drzo sa mi díval do očí.

Z peňaženky som vytiahla dvadsať dolárov a podala mu ich.

„Vďaka.” Povedal a vzal si peniaze. Otočil sa mi chrbtom a odkráčal preč.

Práve som mu dala dvadsať dolárov za čip, ktorý nemám. Do riti!! Prišla som o dvacku!

Rýchlo som sa presunula do ďalšej učebne. Na moje prekvapenie tam bola stará žena a pri jej stole bola ľudská kostra. Sadla som si vedľa Beky a vytiahla si zošit a pero. Asi o tri minúty došiel ten istý chalan do učebne a sadol si niekde za nás. Prečo ma to zaujímalo? Prečo?!

„Posledná prednáška a na dnes máme pokoj. Ideme na nákupy. Tak sa teším na nákupy s novými kamoškami.” Hovorila nadšene Paris. Paris bola nadšená zo všetkého. Bola to taká pozitívna bytosť. Zlatá optimistka.