★Unikát_Príbeh pokračuje★

★20. kapitola★

Venujem všetkým mojim verným čitateľkám♥

„Fíha. Si hotová presne na sekundu. Čo sa stalo?” Hovorila Kristyn, keď ma prišla vyzdvyhnúť na izbu.

Bol pondelok a poslesný týždeň v škole. Pohroma. Živelná katastrofa.

„Nie je to jedno?”

„Pre Boha! Ty sa usmievaš. Čo sa stalo? Mám sa začať báť?” Hovorila posmešne keď kráčala dolu po schodoch.

„Napísal mi Mason.”

Napísal mi Mason. Napísal. On si spomenul..

„Vyznal ti lásku? Priznal sa, že rozchod s tebou bola najhoršia vec akú urobil a hneď druhá najhoršia vec bola, že sa dal do kopy s Carmen? Priznal, že ťa stále miluje?”

Len som sa usmiala. Cítila som, že mi horeli líca. Dokonca ma aj boleli od toľkého usmievania sa.

„Neusmievaj sa ako psychopat. Čo ti napísal?”

Vonka na vzduchu som sa mohla konečne poriadne nadýchnuť.

„Napísal... Ahoj.”

„Čože? On ti napíše jedno blbé ahoj a ty sa tu roztápaš ako zmrzlina na súši?”

„Lenže jedným ahoj to všetko začalo..”

„Takže aj keby bol hlúpym, nevzdelaným, arogantným a hlavne egoistickým idiotom..aj tak by si sa zamilovala do jeho ahoj?”

Len som prikývla a ona do mňa drgla.

„Bože Valentine. Ty ho miluješ ako krtko miluje svoju lopatku.” Povedala sladko a ja som sa zasmiala.

Vošli sme do školy a mali sme namierené do učebne. Bola zavretá. Tak mali sme prednášku alebo nie?!

Prešli sme do labákov a tam sme našli našu skupinu. Labáky som nenávidela. Bola to moja mučiareň.

„Nekomentujem oneskorený príchod, pretože to je zbytočné..” Začal hovoriť dekan a ja som išla na svoje miesto. Čestné miesto pri Noahovi.

Na stole som mala kávu. Od úžasu som sa až usmiala. Alebo som sa usmievala ešte stále?

„Káva? Snažíš sa ma podplatiť?” Hovorila som a dívala sa na neho.

„Je to motivácia.”

„Motivácia?”

O čom zasa trepal?

On bol vždy ten génius. Tá hlavička a ja som sa pri ňom cítila ako nejaký neandrtálec.

„Táto univerzita pomáha nemocnici.”

Išiel na to naozaj pomaly.

„A?”

„Študenti a aj dekani každoročne pred Vianocami darujú krv.”

„Kedy? Vyhovorím sa, že mi bolo zle.” Šepkala som, aby nás nik nepočul.

„Tu a teraz Valentine. Navzájom si máme zobrať krv. Ja tú svoju však darovať nemôžem, pretože mám tetovania, ale ty môžeš.” Hovoril úplne spokojne a vyrovnane.

„Nie. Nenúť ma. Prosím. Bojím sa ihiel. Nenávidím krv a..”

„Bude to malé pychnutie včielkou.” Povedal tónom, akoby som mala päť rokov.

„Ó a dostanem aj lízatko pán doktor?”

„Ty si ale sebec. Kúpil som ti kávu.”

„Aha.” Povedala som odmerane.