pán O'neill

🔥10🔥

V tú chvíľu sa mi zakrútila hlava a nevedela som vnímať už viac vecí bolo toho na mňa za dnešný deň priveľa. Je hrozné čo sa mu stalo, no mal mi to povedať. Preto bol nazačiatku keď sme sa spoznali taký hnusný? Viem je to dosť citlivá téma nemusel mi to vôbec povedať. Cením to, že mi to povedal, no potrebujem odísť. Potrebujem čas nato všetko. Prekvapilo ma čo povedal na konci. To, že si na mňa zvykol a, že by som rád keby som ostala, no nateraz potrebujem odísť všetko si to nechať rozležať v hlave. No domov nemôžem ísť nechcem ešte vidieť moju mamu. Skúsim napísať Leile.

,, Prosím odnes ma domov." povedala som potichu.

,, Ako chceš." povedal, zdalo sa mi smutne, no musí pochopiť ako sa asi teraz cítim.

Vyšli sme z izby a ja som si to nasmerovala so tej svojej s cieľom pobaliť si veci, no zastavila ma niekoho ruka na mojom zápästí. Bolo jasné, že to bol Brian zastavila som a otočila som sa naňho. Keď si všimol môj pohľad spustil svoju ruku z mojej.

,, Pobalia ti veci a pošlem ti ich domov." povedal a jemne sa na mňa usmial. Záporne som pokrútila hlavou.

,, Pobalím si ich sama, stretneme sa o hodinu dole na recepcii." povedal som a on iba prikývol.

Naspäť som sa otočila a vošla som do mojej izby. Vošla som do kúpeľne a opláchla si tvár vodou. Môj pohľad vyhľadal zrkadlo a v ňom odraz mňa.
Ako som dopekla mohla povedať nech ma odnesie domov? Mala som ísť sama.

Hlupaňa.
Hlupaňa.
Hlupaňa.

Buchla som po umývadle a tvár si vložila do dlaní. Neviem či s ním vydržím ísť v lietadle. S upírom, ktorý o sebe hovorí, že je monštrum. Dokelu začínam mať strach. Možno som naletela jeho úsmevu a strachu, ktoré mohli byť aj predstierané a ja som mu nato všetko skočila alebo to myslel vážne? Ešte ráno by som povedala, že to myslel vážne no teraz neviem.

Nádych. Výdych.
Nádych. Výdych.

V kúpeľni som zobrala všetky svoje veci a hodila ich na posteľ v mojej izbe. Otvorila som kufor a všetky ich tam dala tak isto, ako aj všetky ostatné moje veci, ktoré sa nachádzali v tejto izbe. Pobalený kufor som zavrela a ešte raz pozorne všetko skontrolovala či som tu niečo nezabudla. Keďže som už nič svoje nenašla odišla som z izby spolu s mojím kufrom.

Na recepcii ma už čakal Brian. Zastavila som v bezpečnej zdialenosti od neho.
Podala som mu svoju kartu od izby a vyšla von z hotela pred ktorým už bolo naše auto teda jeho. Šofér mi zobral kufor ja som ku poďakovala a nasadla. Zachvíľku už pri mne sedel aj Brian.
V aute nastalo ticho, no Brian to napravil.

,, Je mi ľúto, ako si sa rozhodla, no chápem ťa nechcem a nebudem ťa prehovárať len ti chcem povedať, že mi budeš chýbať." povedal a pocelý ten čas ako to hovoril sa pozeral na mňa.

Pozrela som sa naňho a všimla som si malý úsmev. Popravde aj on mi bude chýbať, ale ešte som sa nerozhodla možno u neho ostanem pracovať kvôli mojej matke. Mám uňho dobrý plat a tak by som mala pokoj od mami a začala by som šetriť na vlastný bytík.

,, Ibaže ja ešte neodchádzam oficiálne z práce rozmyslím si to odchádzam, len z tejto služobky prepáč ak si tu mal ešte nejakú prácu." povedala som mu a ak som pred chvíľou povedala, že sa usmial tak to bolo ešte nič oproti tomuto teraz. Takto sa ešte nikdy neusmial.

Objal ma. Som práve zmätená teším čo mám robiť či sa odtiahnuť alebo mu objatie prijať. Neurobila som ani jedno ani druhé.

,, Už som nič na práci nemal neboj tých pár posledných dní bolo na oddych." pošepkal blízko môjho ucha a znovu sa vrátil na miesto.