pán O'neill

🔥14🔥

,, Ďakujem..zato, že si ma zachránil aj keď ma nepoznáš teda ty tvrdíš, že áno, no ja teba vlastne vôbec ani nepoznám, no mám pocit akoby sme sa poznali už dávno. Ďakujem aj zato, že ma chrániš pred tým Axelom som ti naozaj veľmi zaviazaná. " povedala som mu a silno som ho objala.

Objatie mi opätoval a popri tom ako sme sedeli na posteli v objatí ma hladil po chrbte.

,, Nemáš zač. Mám ťa rád, nedovolím aby ti niekto ublížil či už Axel, jeho ľudia ale napríklad aj Brian. Poznám ho, viem aký je." pošepkal mi do ucha Dylan a ja som sa pousmiala.

Je to zvláštne správa sa ako môj starší brat alebo také niečo. Objala som ho silnejšie. Viem asi som sa totálne zbláznila keď pred dvomi-tromi dňami ma uniesol a zo začiatok bol ako nieaký maniak, no potom bol ku mne po celý čas milý,dobrý a nakoniec ma aj zachránil. Zachránil ma on a Brian a zato som im vďačná, pretože by som určite nechcela zažiť to, ako by ma niekde inde zobrali bolo mi jasné, že tým myslia bordel, no nemohli natrafiť na niekoho iného. Teda radšej na nikoho, to dievča by musela mať sakra ťažký život potom ak by ju nikto nezachránil ako mňa. Ona nemusela mať také šťastie ako ja. Mňa zachránili ale ktovie či aj tie, ktoré uniesli už predtým. Teda aspoň ja si to tak myslím. Po chvíľke sme sa od seba odtiahli a Dylanovi sa zdvihol úsmev.

,, Mám nápad! Poďme si pozrieť nejaký film." povedal radostne ako keby vyhral športku. Musela som sa nad ním zasmiať.

,, Poďme." povedala som potom, ako som sa, ako tak prestala smiať.

Dylan doniesol zo svojej izby notebook, keďže by som nevládala ísť do obývačky. Ľahol si vedľa mňa a medzi nás dal notebook.

,, Čo by si si také chcela pozrieť?" spýtal sa ma a ja som chvíľu rozmýšľala, no nič také ma nenapadlo.

,, Netuším zapni čo chceš." povedala som mu a usmiala som sa naňho.

,, Hm...čo tak Pobrežnú hliadku?" spýtal sa ma a ja som iba prikývla.

Zapol to a ja som si o jeho rameno oprela hlavu. Popri tom sme sa veľa nasmiali a keď to skončilo rozprávali sme sa o našich obľúbených hercoch,herečkách. Zistili sme, že máme viac spoločného ako som si myslela. Keď sa už zotmelo, nechcelo sa mi spať a tak som poprosila Dylana či by ma neodprevadil do kúpeľne. Samozrejme povedal áno a teraz mi pomáha vstať z postele.

,, Veľmi, veľmi to bolí?" spýtal sa ma ustarosteno a zahľadel sa mi do očí keď som už stále oproti nemu na vlastných nohách.

,, Veľmi veľmi to bolí to už menej ako ráno...ďakujem za pomoc a starostlivosť o mňa. Ak by si to neurobil ty tak neviem kto iný." povedala som mu na začiatku z úsmevom, keďže som bola rada ako sa o mňa zaujíma a ku koncu som sklonila zrak na svoje nohy.

,, Za toto mi nikdy nebudeš musieť ďakovať ani za nič iné. Poznám jedného človeka, ktorý by sa o teba postaral bez problémov." pošepkal mi do ucha popri tom ako ma hneď na začiatku monológu objal. Samozrejme bolo, že som mu objatie opätovala.

,, Kto taký?" spýtala som sa ho, keďže teraz ma naozaj nikto nenapadol a jemne sa od neho odtiahla aby som mu mohla vidieť do očí.

,, Brian." povedal a usmial sa na mňa.

,, On?...o tom pochybujem." povedala som mu a zasmiala som sa.

,, Vidím, že ťa má rád, páčiš sa mu a chce ťa. Teda nedá to najavo, keďže to je Brian ale je to tak." povedal mi a postrapatil mi vlasy, ktoré boli voľne spustené pozdĺž mojich ramien.