pán O'neill

🔥15🔥 ,, Chýba mi."

Ako sme dopadli na zem Dylan ma rýchlo vytiahol z lietadla a my sme vyšli. Bolelo ma celé telo od toho ako prudko sme dopadli na zem. Zobral ma do náručia ako princeznú, vôbec som nemala ani najmenšie tušenie kde sa to nachádzame a Dylan pravdepodobne tiež nie. Len tak tak som bola pri vedomí a to aj tak len na pár sekúnd potom som stratila vedomie.

Zobudila som sa na niečom tvrdšiom ako je moja posteľ a pomaly otvárala svoje oči. Hneď ako som otočila hlavu videla som tam Dylana, ktorú mu mne okamžite pribehol a zobral moju ruku do svojej.

,, Tak veľmi som sa o teba bál." povedal Dylan a dal mi bozk na čelo.

Poobzerala som sa ešte viac s cieľom nájsť Briana, no on nikde nebol a mňa sa zmocnil strach o neho. Okamžite som sa posadila a Dylan ma chytil aby som nespadla, keďže to bolo prudké vstávanie.

,, Kde je Brian?" spýtala som sa ho a môžem povedať, že som skoro kričala.

,, Brian...no ja neviem." povedal a pozrel sa na mňa so smutným pohľadom. Och nie.

,, Och nie. Nie! Nie! Nie! To nemôžeš myslieť vážne povedz, že nezomrel povedz to??!!"tentokrát som už kričala, chytila ho za tričko a začala s ním triasť, a plakať.

,, Neboj sa Aurora. Je to upír. Mocný upír jeho len nejaká nehoda liatadla nepoloží na zem." pošepkal mi do ucha a zobral si ma pevne do náručia.

,, Určite žije. Som si tým istý. Nájdeme ho a bude tu spolu s nami, pri tebe." povedal mi a pozrel sa mi do očí.

Nevedela som rozoznať v jeho očiach či to myslí vážne alebo ma chce len utešiť z toho čo sa mu stalo. Je pravda, že je silný keď bojoval proti môjmu otcovi ale pád lietadla to už je veľa aj naňho. Hrozne sa oňho bojím a som rada, že je pri mne teraz Dylan a pomáha mi v týchto chvíľach, netuším čo by som bez neho robila. Potiahla som nosom a snažila sa upokojiť.

,, Vlastne kde to sme?" spýtala som sa ho keď som sa trošku odtiahla.

,, To zatiaľ neviem, nieje tu signál a musím nájsť ešte Briana." povedal a mne sa znovu začali hromadiť slzy v očiach keď som započula jeho meno.

Prikývla som a začala som rozmýšľať ako je možné, že mi až takto záleží na Brianovi. Nikdy som nič také necítila.

,, Choď si pospať, keď sa zobudíš Brian bude pri tebe." povedal mi Dylan a pohladil ma po líci. Pevne som zatvorila oči a prikývla.

Dylanov dotyk zmizol a ja som rýchlo otvorila oči. Nechcem aby odišiel ešte aj on. Keď si ma všimol iba sa usmial.

,, Idem nájsť Briana neboj sa. Nič sa ti nestane." povedal a odišiel.

Ľahla som si a zavrela oči. Tak veľmi som chcela aby toto bol sen, ktorý pominie keď otvorím oči. Otvorila som oči, no stále to bola realita a ja som s tým nič nevedela urobiť. Nebojím sa o seba, bojím sa o nich. O Briana a Dylana. Verím Dylanovi, verím tomu, že ak zaspím a zobudím sa Brian bude pri mne. Práve preto sa pokúšam zaspať. Len a len kvôli nemu. Nedarí sa mi spať, no stále dookola si hovorím, že musím zaspať, pretože keď sa zobudím bude pri mne už aj Brian. Stále mám zavreté oči a po chvíli sa mi už aj konečne podarí zaspať.

Slnečné lúče ma prerušia s príjemného sna, v ktorom som bola spolu s Brianom a tak sa obrátim na druhú stranu, kde nesvieti slnko. Samozrejme, že sa ani tak nedalo spať a mne nič iné než zobudiť sa, a prebrať nezostávalo.
Otvorila som oči a trochu nimi poklipala, aby som si zvykla na ostré slnko. Posadila som sa a až teraz som mala tú možnosť vidieť kde sa nachádzam. To na čom som spala bola nejaká bambusová posteľ, proste nie ako klasická, no niečo ako v tábore alebo tak nejako. Postavila som sa na nohy a na chvíľu sa mi otočil celý svet hore nohami. Musela som sa okamžite niečoho chytiť a tak som sa chytila niečoho po mojej pravej ruke. Niekedy sa mi to stáva, že keď stávam z postele tak sa mi zatočí hlava alebo tak.