I loved you first [h.s.]

39. Kapitola

Nevnímala som film, ktorý bol premietaný na obrovskom plátne. Vôbec som netušila, čo bolo jeho hlavnou pointou a ani to, ako sa volala hlavná ženská postava. A ani náhodou mi to neprekážalo. Miesto toho sme mali s Dannym sklopené obe predné sedadlá, takže sme takmer ležali v tmavom aute, jeho ruka sa letmo hrala s mojimi prstami a jediné, čo som okrem toho dokázala vnímať, boli jeho oči, ktoré doslova iskrili v tme. Danny, Harry a Marcel boli trojčatá, ale ak by mi niekto prikázal, aby som ich identifikovala podľa ich očí, dokázala by som to hravo. Marcelove oči sú jemné, až detsky nežné, plné pokoja. Harryho oči sú hravé, ale na druhú stranu dokážu byť aj veľmi drsné. A Dannyho oči? Myslím, že by som dokázala rozpoznať aj malú, ale pre mňa výraznú odlišnosť v otiene jeho očí, pri porovnaní s dúhovkami jeho bratov. Boli sýto zelené, iskrivé a bola v nich aj istá dávka neskrotnej divokosti, ktorá bola aj v jeho povahe. 

Mýlila som sa, ak som si kedysi myslela, že je to arogantný idiot. Iste, občas má narážky, ktoré dokážu človeka naštvať, ale je to jeho sarkastický humor, na ktorý môžu byť ľudia hákliví. Aj ja som bola, ale teraz, keď vedľa mňa ležal a jeho hlas bol pokojnejší, ako kedykoľvek predtým, chcela som ho spoznať. Chcela som o ňom vedieť viac. Všetko. 

"Nechýba ti to? Tvoji bratia a predošlý, lepší vzťah?" opýtala som sa zvedavo, keď dokončil ďalšiu historku z detstva, na ktorej sme sa zopár minút hlasno smiali. 

Vzdychol a odvrátil odomňa hlavu. Zahľadel sa na tmavý strop auta a premýšľal. Či už premýšľal nad vhodným zvolením slov alebo dumal nad tým, či mu chýbajú, to netuším. "Iste. Chýba mi to. Boli sme nerozluční a boli to moji najlepší priatelia. Teraz sa nedokážeme porozprávať bez hádok." mykol ramenami a opäť na mňa pozrel. Čakala som iný výraz. Možno smutný, zachmúrený, ale určite som neočakávala, že sa bude usmievať. "Ale už nechcem rozprávať o mojich bratoch. Tiež si si s nimi užila svoje." 

Hravo som sa zachmúrila. "To nie je pravda. Mám ich rada a Marcel je môj kamarát. Sú to dobrí chlapci." nesúhlasne som zavrtela hlavou. 

Danny prevrátil očami a posadil sa. "Jasne, jasné. Sú užasní, ale vieš čo? Nie sú tu s tebou. Na druhej strane," rukou sa oprel o sedadlo, na ktorom som sedela a nahol sa nado mňa. "ja som." prehlásil takmer nečujne. 

Zasmiala som sa a mierne zodvihla hlavu hlavu z opierky. "A plánuješ to nejako využiť?" opýtala som sa a so smiechom našúplila pery. 

Naoko odmerane sa na mňa zahľadel a odtiahol sa. "Neviem, čo máš na mysli. Mala by si mi to lepšie vysvetliť." kývol hlavou a druhou rukou sa zaprel o operadlo pri mojom pravo ramene, takže som bola teraz celkom obkľúčená jeho telom. 

Hlavu som zodvihla ešte vyššie, takže som sa perami takmer otierala o jeho. "Naozaj musím?" zašepkala som. Neodpovedal. Nepovedal vôbec nič predtým, ako ma pobozkal. Pomaly, veľmi jemné, v tomto momente až príliš pomaly. Tak trochu som mala pocit, že to robí naschvál a chce, aby som prevzala kontrolu a presne to som urobila. Chytila som ho pevne za golier a pritiahla si ho bližšie, pretože môj krk mi nedovolil zodvihnúť hlavu ešte vyššie. Bozk sa mi podarilo prehĺbiť, ale stále sa držal na uzde, čo bolo pre jeho povahu veľmi nepravdepodobné. Chcel, aby som sa chopila vedenia a ukázala mu, že to chcem rovnako ako on. 

Jeho úškrn bol na nezaplatenie, keď sa odo mňa odtiahol a jazykom si letmo prešiel po spodnej pere. S hlbokým výdhychom sa hodil späť na svoje sedadlo, bokom, aby na mňa videl. Obaja sme mali zrýchlený dych, akoby sme ubehli maratón. 

"To bolo fajn." zamrmlal odrazu ledabolo a okamžite sa zasmial, keď som ho udrela do ramena. 

"Len pokračuj a nikdy sa to nezopakuje." varovne som mu zašermovala prstom pred nosom a prižmúrila oči. Musím povedať, že usmievajúci sa Danny vyzeral úplne inak, ako zachmúrený alebo s arogantným výrazom. Vyzeral hravo, odreagovane a trúfam si povedať, že aj šťastne. Dovolil mi v ňom vidieť iného človeka, za čo som neuveriteľne vďačná, pretože hoci by sa to na začiatku nezdalo, bolo úžasné mať ho, ako súčasť môjho života. A myslím, že sa v ňom skrývalo ešte oveľa viac, ako som doposiaľ objavila.