I loved you first [h.s.]

18. Kapitola

Nečakala som, že budem niekedy sedieť vedľa Dannyho a pri tom nebudem pripútaná k stoličke a nútená sedieť tak blízko. Úprimne mi to vlastne vôbec nevadilo, keď som hľadela na plátno a vlastne sa pre svoje dobro snažila nevnímať smutný dialóg vo filme Na vine sú hviezdy. Hoci by to možno niekto nepovedal, tak dokážem byť pri takýchto veciach celkom citlivá a nechcela som zo seba pred Dannym spraviť totálneho idiota, aby som plakala tak, ako dievča vedľa mňa, ktorú priateľ držal okolo pliec a tíšil. Nie, takto teda dopadnúť nechcem.

            Keď som pozrela na Dannyho profil tak som videla, ako má nakrčené obočie, ale inak sa tváril, že sa ho podobné scény nikdy nedotknú.

            „Chceš plakať?" opýtal sa ma, keď sa na mňa obrátil a mierne mu šklblo jedným kútikom úst.

            „Nie." oborila som sa na neho zamračene. „Skôr som sledovala, či ty nechceš plakať." Zašepkala som, aby som náhodou nerušila iných ľudí.

            „Priznávam, že je to veľmi smutná téma, ale ja som tvrďas." Na dôkaz svojich slov zaťal ruky v päsť a jeho výraz mám predpokladám vyzerať hrozivo. „Okrem toho," pokračoval a rukou si prehrabol vlasy. „musím byť pripravený tíšiť teba, takže si nemôžem dovoliť nijaké rozptyľovanie. Tým ti chcem vlastne naznačiť, že moje rameno ti je k dispozícií." Uškrnul sa a rukou si potľapkal po ramene.

            „Neskutočné." Pokrútila som hlavou a mierne mi mykalo kútikmi úst, preto som sa odvrátila späť ku plátnu.

            „Čo? Veď som sa snažil byť iba milý." Mykol ramenami.

            „Nič ti nevyčítam." Odvetila som a uvedomila si, že napriek všetkému Danny vždy zostane Dannym a nejakú poznámku či žartík si raz za čas neodpustí. Treba si na to zvyknúť a naučiť sa s tým žiť, ak sa s ním chcem stretávať. Tu však prichádzame k ďalšej otázke. Chcem sa s ním stretávať? Nemôžem povedať, že by mi s ním bolo zle. Možno práve to, aký je, že sa jeho kroky nikdy nedá predvídať, možno práve to ho robí takým zaujímavým v mojich očiach. Udržuje ma v napätí a komu by sa trochu vzrušenia v živote nepáčilo.

            „Som hladný." Zamrmlal odrazu a napil sa z papierového CocaCola pohára, ktorý mal položený pri sebe.

            „Musíš vydržať." Zamrmlala som, keď som videla, že sa už film blíži ku koncu. O dvadsať minút sme už vychádzali z kinosály a ja som si bielou vreckovkou utierala kútiky očí. Skrátka a dobre som sa neudržala a na konci filmu sa rozplakala tak, ako polovica ľudí. Odvšadiaľ sa ozývali vzlyky. Skutočne nemám rada, keď filmy končia takto, ale ak je to napísané reálne, tak to nikdy úplne dobre skončiť nemôže.

            „Ale no tak, vypusti to von." Zasmial sa Danny a dlhou pažou ma objal okolo ramien. V takejto pozícií som si pri ňom pripadala ešte menšia, ale nebránila som sa.

            „Som v poriadku. Iba ma to prekvapilo." Zaklamala som. Neprekvapilo ma to, pretože som tú chybu čítala a Johna Greena preklínala za napísanie tak úžasnej a tiež úžasne smutnej knihy. Nemôžem však povedať, že tam nebolo veľa vtipných okamihov a práve preto som sa pri čítaní tej knihy cítila, ako dievča, ktoré má svoje dni. Chvíľu som sa smiala, potom plakala a potom sa rozčuľovala. „Mimochodom," odkašľala som si, keď ma viedol von z kina. Kráčali sme popri výkladoch obchodov. Táto ulica bola vlastne nie čo, ako Oxford street v Holmes Chapel. „vďaka, že si pristál na to, aby sme šli na taký romantický film. Som presvedčená, že nie si veľmi človek, ktorý by si niečo také dobrovoľne vybral."