I loved you first [h.s.]

5. Kapitola

Nepekne som na neho zazerala a tá naivnejšia časť môjho vnútra sa ma snažila presvedčiť, že ho to určite odradí od akejkoľvek konverzácie so mnou. Ibaže zdalo sa, že jeho môj odpor k jeho osobe skôr priťahoval. Čím viac som sa mračila, krčil peru, či nos, tým viac sa on usmieval. Ale nebol to šťastný úsmev – úprimne povedané, taký som na ňom ešte nevidela – skôr bol výsmešný, vypočítavý a...zlý.

            „Netušil som, že tu budeš," zasmial sa, keď sa oprel oproti mne o linku. Bol nepríjemne blízko, až ma to nútilo cítiť sa nepohodlne. Odtiahla som sa od neho a pozrela ponad svoje plece na Amy, ktorá nás šokovane sledovala.

            „Dúfala som, že ani nezistíš, že som tu," zavrčala som na neho. Prečo proste nedokáže pochopiť, že ho nemám rada a nemienim s ním strácať čas. Očividne, ani on mňa nemá v láske, tak prečo to robí? Iste, takto ľudia radi provokujú a Daniel je v tom preborník.

            „Ale no tak, Jazz. Predsa na mňa nebudeš taká protivná. Čo takto si vypiť?" dvakrát za sebou rýchlo zodvihol obočie vo vyzývavom výraze. Srdce sa mi takmer zastavilo, keď som si predstavila to, že by som sa opila alebo si dala čo i len jediný pohárik s niekým, ako bol on.

            „Tak za prvé, som Jasmine a nie Jazz a ani iné zdrobneniny môjho mena prosím nepoužívaj a za druhé by som s tebou nepila, ani v tom prípade, ak by som vôbec pila alkohol. Nepotrebujem byť otrávená kyanidom, ktorý si zrejme skrývaš vo vrecku," za chrbtom sa mi ozval kašeľ, ktorý mal maskovať smiech. Amy sa iba horko ťažko dokázala udržať, aby sa nerozosmiala na celé kolo.

            „Skutočne si tak veľmi veríš, že si myslíš, že v mojom živote si tak podstatná, aby som ťa potreboval otráviť? Si iba obyčajné, radové dievča, ktoré na chvíľu vbehlo do môjho života a onedlho z neho znovu odíde," jeho výraz bol pokojný a hlas tak chladný, až ma z neho zamrazilo pozdĺž celej chrbtice.

            Neviem prečo, ale jeho slová sa ma dotkli a to až tak, že som mu ich chcela vrátiť nejakou štipľavou poznámkou. Nejakou nepríjemnou vetou, ktorá by ho odzbrojila a aspoň na chvíľu by sa mu z tváre stratil jeho sebavedomí výraz. Chcela by som vedieť, či sa niekedy cítil neistý. Je normálne, keď sa tak ľudia cítia, ibaže k jemu mi to nepasovalo.

            „Ta keď som iba obyčajné, radové dievča, tak ťa žiadam, aby si ma nevyhľadával a urýchlil proces toho, ako ti zmiznem zo života. A na oplátku zmizni aj ty z toho môjho," môj hlas sa zvýšil skôr, ako som to stihla zastaviť a po mojich slovách som sa rýchlo obrátila ku Amy. „Uvidíme sa neskôr," trochu som sa pousmiala, hoci som sa vôbec necítila radostne. „Musím odísť, necítim sa dobre."

            Iba prikývla a po rýchlom objatí som sa vydala preč z kuchyne. viem, že som pred Danielom iba zbabelo ušla a nebolo to práve najlepšie riešenie, ibaže ja v jeho prítomnosti skrátka nedokážem vydržať. Robí ma neistou, menejcennou a hlavne....neviem to vysvetliť, ale nič dobré mi z neho nevyžaruje. Ja pri ňom necítim nijaké dobré pocity!

            „Jasmine, Jasmine," začula som volanie svojho mena, no neobzerala sa. Ten hlas som priradila okamžite ku Danielovi, ibaže zmýlila som sa. Ich hlasy boli dosť podobné, preto som si vôbec neuvedomila, že som sa začala vzpierať Harryho rukám, ktorý na mňa nechápavo pozeral po tom, ako si ma obrátil pred vchodovými dverami čelom ku sebe.

            „Stalo sa niečo? Kam si zmizla?" opýtal sa a jeho ruka spočinula na mojom pleci. Bola veľká a horúca a v tejto chvíli mi dodávala dostatočný pokoj, ktorý Daniel ukradol pred pár sekundami len tým, že na mňa obrátil svoje tmavé zelené oči.