I loved you first [h.s.]

27. Kapitola

Vzdychla som a opäť sa zapozerala do diaľky na skupinku asi o dva, tri roky mladších dievčat, ktoré postávali neďaleko a hlasno sa na ničom smiali. Sedela som na vyššom múriku, húpala nohami dopredu a dozadu a pri tom sa snažila nevnímať to, v akom trápnom tichu s Harrym sedíme. Požiadal ma, aby sme sa porozprávali, ale teraz sa zdá, že to ľutuje. Alebo iba hladná vhodné slová.

            „Fajn." Vzdychol a zrejme to povedal pre seba, aby sám sebe dodal trochu odvahy. Obrátila som k nemu hlavu, keď som zbadala, ako sa jeho trup natočil mojím smerom. Významne mi hľadel do očí a ja som ďalej čakal. „Chcem sa ospravedlniť." Povedal odrazu.

            Potichu som sa zasmiala. „A to ti tak dlho trvalo?" opýtala som sa a pokrútila hlavou.

            Vzdychol a zvesil plecia. „Nechcem sa ospravedlniť úplne za všetko. Iba za to, že som to nepreniesol trochu...inak, ale priamo som na teba vybehol. Niektoré veci si stále myslím." Mykol ramenami.

            „Aha." Kývla som hlavou a opäť sa zadívala pred seba.

            „Pozri..." oslovil ma a mierne sa na mňa pootočil, ale ja som pozerala stále pred seba. „chcem len aby si vedela, že...no...skrátka ma dosť štve, že si neuvedomuješ – alebo možno uvedomuješ, čo by bol ten hroší prípad – že k tebe prechovávam určité city. Nie, nechaj ma dopovedať." Umlčal ma, keď som mu rýchlo pozrela do očí a nadychovala sa, aby som niečo povedala. „Nie je to tak, že by som bol do teba...zamilovaný, ale tiež nemôžem povedať, že ťa mám rád iba, ako kamarátku." Vzdychol a odmlčal sa. Ja sama som teraz nemala, čo povedať a tak som iba sedela a v hlave si rekapitulovala všetky slová, ktoré mi povedal. Nie je do mňa zamilovaný, čo je fajn...myslím. Neviem, či by som mu tieto city dokázala opätovať a nechcem ho vidieť kvôli tomu trpieť.

            „Chýba mi tvoja spoločnosť." Povedal odrazu a jeho hlas bol tichý.

            Jeden kútik úst sa mi zodvihol v náznaku úsmevu. Pozrela som na neho a naklonila sa trochu bližšie. „Si idiot." Zasmiala som sa a sledovala, ako mierne pootvoril úst. Zrejme čakal inú odpoveď, ale nakoniec sa potichu zasmial.

           

            „Viem." Prikývol.

            „Myslela som, že sme sa dohodli na priateľskom vzťahu. Ak by si sa toho držal, tak sme si toto trápne divadlo mohli odpustiť a s ním aj všetku drámu. Ale vďaka, opäť si ma presvedčil o tom, že nechcem vzťah." Zasmiala som sa a keď bol jeho výraz stále vážny, drgla som ho lakťom do rebra.

            „Nemal som na teba tak vyletieť, ale zdalo sa, že si odrazu s Dannym zadobre a zmiatlo ma to a..." nedokončil, iba nechal nedopovedanú vetu visieť vo vzduchu.

            „Som s Dannym za dobre...teda...bola som...neviem, čo sa s ním deje. Je to veľmi komplikovaný človek." Priznala som.

            „Oh Bože, o tom mi nemusíš hovoriť." Vzdychol a zaklonil hlavu, akoby sa modlil k nebesiam, aby mu zoslali nového, lepšieho, milšieho a celkovo iného brata.

            „Ale má aj lepšie chvíle." Mykla som ramenami.

            „Škoda, že má viac tých zlých." Prevrátil očami. „Danny nie je téma, o ktorej som sa s tebou chcel baviť, aspoň nie teraz, tak prosí prestaň. Mám ho plné zuby doma."

            „Fajn." Kývla som hlavou a čakala, s čím na mňa vyrukuje teraz.

            „Chcem byť tvoj priateľ, kamarát, čo len chceš a chcem sa s tebou stýkať. Nechcem, aby sme sa jeden druhému vyhýbali a zazerali na seba alebo sa tvárili, že sa nepoznáme. Mám toho po krk." Priznal a ja som sa znova zasmiala. „Ty sa smeješ? Ja ti tu vylievam svoje srdce a ty sa smeješ?" pokrútil hlavou.