Nech premýšľam nad udalosťami posledných týždňov akokoľvek, skrátka neviem prísť na to, kde som spravila chybu. Kde nastal ten zlom, ktorý všetko pokazil. Bolo to hádam hneď na začiatku? Bol to osud, do ktorého nitiek som sa zamotala viac ako by som chcela?
Nikdy by som si nepomyslela, že práve mne by sa mohlo stať niečo takéto. Vždy som bola tiché dievča, o ktorého existencií chlapci takmer nevedeli. Držala som si ich od tela a snažila sa nevynikať, pretože som sa príliš bála vzťahov. Akýchkoľvek. Kamarátskych, romantických. Každý vzťah vedie ku problémom a traumám, z ktorých sa človek dostáva iba ťažko. Niekedy však prídu do života ľudia, ktorí s ľahkosťou zboria akúkoľvek stenu, ktorú si okolo seba vytvorilo. Poznala som to na vlastnej koži. Čerešničkou na torte toho všetkého je fakt, že títo ľudia pochádzajú z jednej krvi, z jednej matky. Bratia, ktorých naštrbené vzťahy som ja rozvrátila ešte viac.
Mohla som to všetko zastaviť ešte v zárodku pred tým, ako to ublížilo toľkým ľudom? Ako to ublížilo mne samotnej? Ak by som dokázala vrátiť čas a poznala odpoveď na túto otázku, isto by som zmenila všetko, čo sa dá. Ďalšia otázka je či ešte je čo meniť, či bola nejaká iná cesta, ktorou som sa možno mala vydať.
Najviac bolí poznanie toho, že všetkých troch svojím spôsobom veľmi ľúbim. Je tu však iba jeden jediný, ktorého skutočne milujem.