I loved you first [h.s.]

30. Kapitola

"Úha, to vyzerá vážne." Zasmiala sa Amy, keď si v piatok po škole sadla na moju posteľ a s očami rozšírenými, ako dieťa pod vianočným stromčekom na mňa hľadela. Celý dnešný deň v škole a aj po ceste ku mne riešila to, že ma Danny pozval na akciu, ktorú má jeho matka v galérií, v ktorej pracuje. Nedal mi nijaké bližšie informácie, iba že sa po mňa dnes o ôsmej zastaví. Po našej malej hádke v pondelok už nezostalo ani pamiatky, pretože som všetku svoju zlosť premiestnila na svojho otca a pokus vystesniť ho zo svojho života.

"Prestaň, o nič nejde." Mávla som rukou.

"Tak prečo si pozvanie prijala?" opýtala sa a ja som na ňu nepekne zazrela.

"A prečo nie? Všetko sme si s Dannym vyriešili a teraz sme...priatelia." mykla som ramenami a neklamal som. Choval sa slušne, celkom milo, dalo by sa povedať a teda nemám prečo povedať nie. Fajn, najskôr som povedala nie, ale potom na mňa vytiahol ťažký kaliber v podobne psích očí a stonania o tom "aká to bude bez teba nuda, som jeho jediná záchrana, nenechávaj ma v tom samého a budem tvoj väčší dlžník". Nedalo sa odolať.

"Priatelia." Prikývla s tupým úsmevom na tvári a neverila mi ani slovo. Ale vravela som čistú pravdu.

"Nechaj to tak, prosím. Máš pri predsa pomôcť sa pripraviť. Šaty, účes, make-up a podobné somariny, s ktorými nemám nijaké skúsenosti." Vymenovala som a otvorila svoju skriňu, v ktorej sa podľa mojich výpočtov malo nachádzať minimálne dvojo šiat, ktoré by boli na túto situáciu celkom obstojné. Nemala som ich na sebe veľmi dlho, ale niečo by sa dalo vyriešiť.

"To preto, drahá, že ty si úplný spoločenský neandertálec. Nikam nechodíš a potom to tak vyzerá." Odvetila s úškrnom. "A ani na mňa neskúšaj vybaliť jednu trápnu žúrku a karneval, pretože sa to neráta."

"Tak pomôžeš mi alebo nie?" opýtala som sa.

"Ukáž mi s čím disponujeme." Navrhla a ja som zvesila z vešiaka prvé šaty. Boli tmavomodré, dlhé asi po kolená a s kameňmi - samozrejme nie pravými - okolo výstrihu a pása. Celá ich látka bola mierne trblietavá a veľmi ľahká. Boli fajn, ale nikdy sa mi extrémne nepáčili. Mama mi ich kúpila na vianočnú party, ktorú mala v práci pred dvomi rokmi. Mesto si už poriadne ani nepamätám.

"Tak čo myslíš? Nevyšli už dávno z módy?" opýtala som sa a priložila si ich k telu.

Amy na mňa hľadela so zodvihnutým obočím a ja som z toho nemala dobrý pocit. "Pýtaš sa ma, či nevyšli z módy? Zlatko, tieto do nej nikdy ani nevošli. Kto ťa prinútil kúpiť si ich a potom obliecť? Chúďa moje." Naoko skormútene pokrútila hlavou a ja som po nej hodila modré šaty, ktoré nepripadali v úvahu. Nie po tom, čo o nich povedala

"Ešte mám jedny. Ale budem sa v nich cítiť, ako Morticia Addamsová a sú príliš jednoduché. Iba čierna látka." Upozornila som ju a začala sa hrabať v skrini.

"Tvoja móda chudobná na spoločenské šaty ma fakt ničí, Jasmine. Máš vôbec topánky?" opýtala sa a ja som sa zastavila uprostred pohybu. "To som si myslela. Hádam si nečakala, že pôjdeš v teniskách." Odfrkla si.

"Toto sú oni." Rozprestrela som pred ňu šaty, ktoré mali rukávy dlhý po lakte a robené z čierneho priesvitného materiálu. Mali jednoduchý výstrih do tvaru "V" na páse obtiahnuté a odtiaľ mierne zvlnené do sukne, ktorá siahala do polovice stehien.

"No." Skepticky naklonila hlavu na stranu. "Sú pekné a ak by si chcela vedieť, tak Morticia Addamsová nosila dlhé čierne šaty a nie takéto prťavé."

"To je jedno. Povedz mi, či si ich môžem obliecť." Od horlivosti som sa takmer až triasla.

"Zladíme k tomu doplnky, topánky - ktoré nemáš, ale ja ti ich ako skvelá priateľka požičiam - urobíme účes, make-up a bude z teba kočka." Radostne zatlieskala rukami a prikývla. "A potom pôjdeme na nákupy, pretože takto sa žiť nedá." ukázala na modré šaty a ja som prevrátila očami.