I loved you first [h.s.]

6. Kapitola

Dni sa mi začali míňať hrozne rýchlo, keď som mala čo robiť a hlavne ich s kým tráviť. Mojou neustálou spoločnosťou sa stal Marcel a Amy, ktorý si na moje veľké prekvapenie tiež dobre sadli. Stretávali sme sa okrem školy aj mimo nej a tak som dostala ešte viac príležitostí zistiť, že Marcel rozhodne nepatrí medzi typických šprtov, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať.

            Bol to veľmi zábavný, vnímavý, všímavý a hlavne najmä milý chlapec. Obľubovala som si ho každým dňom viac a viac, ak to vôbec bolo možné. Stal sa mojím najlepším priateľom a bútľavou vŕbou, ak to bolo nutné. Dokonca aj moja mama bola šťastná, že som si našla niekoho ako je Marcel a Amy a s radosťou a otvorenou náručou ich už niekoľko krát privítala u nás doma.

            Bolo to pre ňu niečo nové, keďže som nikdy pred tým nemala priateľov, ktorých by som túžila vziať ku nám a tým si ich tak veľmi pripustiť k telu. Skrátka to nebol môj štýl, ale to sa zmenilo vo chvíli, kedy som zistila, že o nich dvoch sa môžem oprieť v akejkoľvek situácií.

            Čo sa týka Harryho a Daniela, z ich strany neprišlo k nijakým slovným útokom, dokonca o mňa ledva zavadili pohľadom. Daniel sa tváril naďalej, ako majster sveta, povýšene a arogantne. Harry skôr zahanbene. Zrejme si uvedomil, ako sa choval, ale už spomínaná hanba mu nedovolila sa so mnou kontaktovať, takmer na mňa ani pozrieť.

            V hĺbke svojej duše som dúfala, že to tak zostane aj naďalej a čo najdlhšie. Najlepšie by bolo, ak by sa tohto svojho postoja – Jasmine pre nás neexistuje – držali navždy. Vôbec mi ich spoločnosť nechýbala, hoci som si na začiatku myslela, že Harry by bol dobrý priateľ. V tú noc sa vôbec nezachoval podľa môjho gusta a ja som ho teda mohla akurát tak šupnúť do mojej pomyselnej zložky s ľuďmi, ktorých som odpísala. Ak sa stane, že sa tam niekto dostane, je iba veľmi malá pravdepodobnosť, že sa odtiaľ dostane von. Takmer žiadna.

            „Wow, toto je proste úžasné," zamumlala Amy s plnými ústami, keď sa pustila do svojej porcie pripravených cestovín. Boli sme, tak ako už tretí víkend za sebou, u mňa doma a Marcel sa rozhodol, že nám navarí. Celý čas, ako sa okolo nás zvŕtal v kuchyni sme si z neho robili srandu a Amy si veľa krát neodpustila hlášku, v ktorej boli vždy zahrnuté slová typu „otrava jedlom", „nemocnica" alebo „smrť".

            Nakoniec sme však obe zostali prekvapené a takmer sme sa nedokázali dojesť úžasného jedla, na ktoré bol očividne aj Marcel veľmi hrdý.

            „A ty si sa tak veľmi bála," zasmial sa a položil utierku na kuchynskú linku.

            „Nebála som sa, iba som nevedela čo od teba očakávať a to je rozdiel," upozornila ho so zodvihnutou vidličkou, na ktorej mala napichané cestoviny v tvare vrtuliek.

            „Už viem prečo sa s tebou kamarátime," zasmiala som sa a preklínala toto úžasné jedlo za to, že bolo tak horúce. Ak by nebolo, isto by som si už teraz nakladala novú poriciu.

            „Takže je to iba preto, že viem tak úžasne variť?" dotknuto na seba ukázal prstom.