I loved you first [h.s.]

10. Kapitola

            Z môjho príjemného spánku ma vytrhli niekoho ruky, ktoré určite neboli ruky mojej matky, pretože také veľké ich určite nemá a okrem toho na ženskú ruku boli príliš drsné. „Vstávaj." Začali so mnou mykať o čosi surovejšie a teraz som sa už nedokázala brániť.

            „Čo je. čo chceš?" opýtala som sa naštvane a zodvihla hlavu. Až teraz som zistila, že vlastne nie som v posteli, ako som si doposiaľ myslela, ale moja hlava bola doteraz opretá o veľmi nepohodlné okno auta, do ktorého ma prakticky natlačil Danny Styles.

            „Zaspala si v mojou aute a už sme u teba." Kývol hlavou ku nášmu domu. Skutočne už sme boli tu. V tej chvíli ma však prepadla menšia panika.

            „Takže ja som zaspala v tvojom aute a ty si aj tak našiel cestu ku nám domov?" opýtala som sa a snažila sa skryť mierne znepokojenie. Možno ma prenasleduje každý deň. Možno ma chce zabiť a ja som mu poskytla dokonalú možnosť bez svedkov. Možno je to nejaký psychopat a my o tom ani neviem. A možno mám iba bujnú fantáziu.

            Prevrátil očami a uškrnul sa. „Kamarátiš sa s mojím bratom. Skutočne si myslíš, že je ťažké zistiť kde bývaš?"

            Znepokojene som na neho pozerala zatiaľ čo som sa takmer automaticky natlačila na dvere, aby som od neho bola čo najďalej. „Ako môžem vedieť, že nie si nejaká nebezpečná osoba?" vyštekla som na neho. Bravo Jasmine, hádať sa s potenciálne nebezpečnou osobou je fakt múdre.

            Vzdychol a pokrútil hlavou. „Ak by si to chcela vedieť, tak tvoju adresu viem už veľmi dlho a ako vidíš zatiaľ som k tebe nevliezol oknom a neznásilnil ťa uprostred noci. Takže vystupuj." Rozkázal mi a po chvíli čo som spracovávala jeho slová som skutočne vystúpila. Myslela som, že sa proste otočí a zmizne znova preč, ibaže on sa proste nevzdal.

            „Čo to robíš?" opýtala som sa nechápavo, keď šiel so mnou ku našim dverám.

            „Ako čo to asi vyzerá, že robím? Idem ťa odprevadiť." Ukazovákom si poklepal po čele a znova na mňa pozrel, ako na človeka, ktorý to vážne nemá v hlave v poriadku. Úprimne povedané som sa tak aj cítila vždy, keď som s ním bola.

            „To vážne nie je nutné." Pokrútila som hlavou a zastala pred dverami. V hlave som si rekapitulovala všetky faktory tejto situácie. Mama je v práci, som doma sama a pred našimi dverami stojí – opakujem – potenciálne nebezpečná osoba a ešte aby toho nebolo málo, tak je to Daniel Styles. Veľmi dobré vyhliadky nemám. Čo o ňom vlastne viem? Akurát, že je to idiot a to je tak všetko. Zabudla som doplniť, že má veľmi prchkú povahu, ktorá rozhodne nehrá v môj prospech.

            „Netrep a otvor tie dvere." Mávol rukou a z vrecka vytiahol svoj telefón, ktorý si začal prezerať zatiaľ čo ja som mala otvoriť dvere. Ale ja som sa ani nepohla. Stála som tam, ako primrznutá až do doby než na mňa spýtavo zodvihol hlavu. „Aký máš zase problém."

            „Ty čakáš, že ťa pozvem dnu?" opýtala som sa priškrteným hlasom. Iné s ním bolo debatovať pred našim domom a iné na chodbe plnej študentov. Prečo som sa vlastne bála?