I loved you first [h.s.]

15. Kapitola

Napriek tomu, že sme boli v dome iba ja, Marcel a Amy, tak som sa tu necítila úplne najpohodlnejšie. Možno som s tým nemala vôbec súhlasiť, ale Marcel to myslel v dobrom a určitým spôsobom, ako ospravedlnenie za jeho predchádzajúce správanie. Hoci musím priznať, že nebolo úplne neopodstatnené. S jeho slovami, že sa vraj vyžívam v pozornosti zo strany Dannyho či Harryho, som vôbec nesúhlasila, pretože to tak nebolo. Avšak chápem, že sa mohol posledné dni cítiť mierne odstrčený, pretože som sa stále zapodievala nimi dvoma. Nemôžem od Marcela večne chcieť, že bude v úzadí a nepovie svoj názor, na ktorý má pravo.

            „Podelíš sa?" opýtala som sa Amy sarkasticky, keď si privlastnila celú misku popcornu pre seba a so zatajeným dychom sledovala, ako vymetajú diabla z chúďaťa dievčaťa. Nemala som rada tieto typy filmov, pretože som sa vždy hrozne bála a najmä keď povedia, že je to podľa skutočnej udalosti. Neviem či tomu verím, ale radšej sa tým pre vlastné dobro nezaoberám. Ani tou zlou stranou, ktorú má predstavovať Diabol a ani tou dobrou, ktorá ma byť stvárnená Bohom. Toto skrátka nebolo nič pre mňa a ani som sa do toho nerozumela, hoci si spomínam, že moja starká bola dosť nábožensky založená a preto bola pobúrená, že mojej mame sa to vyhlo a preto tak nevychovávala ani mňa. Nenútila ma do nijakej viery. Skôr ma nechala, aby som si urobila vlastný názor na veci a na svet.

            „Daj si." Zamrmlala natiahla ku mne ruku, aby som si mohla vziať za hrsť pukancov.

            „Vďaka." Kývla som a ona znova objala misku pažami, keď nemo hľadela na obrazovku veľkého televízora.

            Kútikom oka som pozrela na Marcela, ktorý sedel medzi nami na veľkej sedačke a ruky mal založené na hrudi. Neviem prečo, ale z jeho postoja som akosi vycítila, že tiež nie je práve najviac uvoľnený, preto som do neho lakťom drgla. Mierne sebou šklbol a pozrel na mňa, akoby celkom zabudol, že vedľa neho sedím. „Čo je ti?" opýtala som sa pošepky a naklonila sa bližšie k nemu, aby som Amy náhodou nevyrušila. Už pár krát som si od nej vyslúžila syknutie alebo cmuknutie, ktoré značilo, že ju svojimi rečami otravujem. Ibaže ja som sa potrebovala trochu viac odpútať od deja filmu, pretože hoci bolo vonku ešte ako také svetlo, tak som vedela, že toto nie je žáner, ktorý by som si obľúbila.

            „V poriadku." Kývol hlavou.

            „Nevyzeráš tak." prehodila som okamžite a strčila si zotri pukance do úst.

            „Iba som...neviem...unavený...asi." zamrmlal a mykol plecom, akože je to niečo, čo sa ani neoplatí riešiť.

            „Ak je to preto, čo sa stalo v škole, tak ťa ubezpečujem, že..."

            „Za to, čo sa stalo v škole a čo som vravel, sa ti ospravedlňujem." Priamo mi pozrel do očí, čo sa u Marcela veľmi často nevidí, keďže väčšinou uhýba pohľadom a placho pozerá do zeme. Ibaže toto bol skutočne intenzívny pohľad, ktorý na jeho pomery trval veľmi dlho.

            „Nemusíš sa, vážne to chápem a viem, že si sa mohol cítiť odstrčený a to už sa nestane." sľúbila som a usmiala sa na neho.

            „Odstrčený." Zopakoval pomaly, akoby to slovo nikdy pred tým nepočul. „Hej, cítil som sa tak a to hlavne preto, že to s tebou nemyslia úprimne. To môžem povedať na isto, keďže s nimi žijem a poznám ich." Vysvetlil a ja som cítila iracionálne a veľmi bolestivé bodnutie v hrudi. Prečo mi musí vždy niekto chrstnúť do tváre, že sú to kompletní idioti, ktorí nestoja ani za pohľad? A mrzelo ma to iba kvôli tomu, že s Harrym mi bolo veľmi dobre, keď sme si raz vyrazili. Dokázala som sa s ním vo svojej podstate odreagovať a dobre porozprávať – v rámci možností, pretože veľmi vážne a osobné veci by som mu nepovedala nikdy alebo po veľmi, veľmi, veľmi dlhej dobe. Pravdepodobne sa tu bavíme o desaťročiach.