Kiss me softly [ᵏᵗʰ•ʲʲᵏ]

xONEx

,,Som len obyčajný chlapec, ktorý nemá nijak zaujímavý život. Som chlapec, ktorý nedokáže presadiť svoj vlastný názor a vždy sa drží ďalej od akejkoľvek spoločnosti, vďaka čomu bývam terčom posmeškov a šikany."
Hovoril som si v hlave, keď v tom ma z môjho myslenia vyrušil môj najlepší kamarát Jimin.
Kompletne som ho odignoroval a ďalej sa venoval svojim myšlienkovým pochodom.

A ak sa pýtate, prečo som nad niečím takým vôbec premýšľal, tak to bolo kvôli tomu, že sa ma pýtal na to, čo by som odpovedal na otázku ,,Povieš mi niečo o sebe?" niekomu novému, kto by prišiel k nám na školu.
Aj keď taká situácia by sa mi asi nenaskytla, pretože naša škola nie je jedna z tých najobľúbenejších a vážne...nie je tu veľa detí. Za čo som ale celkom rád. Nie som jeden z tých, ktorí by len tak vstali a začali konverzáciu s niekým novým.

Potom ma znovu z môjho premýšľania niečo vytrhlo, tým niečím bolo zvonenie na ďalšiu hodinu. Otrávene som si povzdychol. Vážne ma neustále unavuje prerušovanie mojich myšlienok.

Zaliezol som naspäť do mojej lavice, čo mi netrvalo až tak dlho, pretože som celú prestávku pri nej stál.

...

Začiatok hodiny bol opäť nudný.

Nečakane.

Učiteľka mala zas nejaký svoj predslov o novinkách na škole, čo ma absolútne nezaujímalo, a preto som sa rozhodol, že si zdriemnem. Prehodil som si cez hlavu kapucňu, ruky som si zložil na lavicu a spokojne som si ľahol.
Len tak letmo som započul ako učiteľka víta našich nových spolužiakov, čo ma prekvapilo, ale ďalej som tomu nevenoval pozornosť a ostal som ležať.
Avšak niečo ma donútilo hlavu zdvihnúť.
Bol to niečí pohľad, čo sa do mňa doslova zarýval.
Jemné, orieškové oči patriace vysokému blond chalanovi, čiže už môjmu novému spolužiakovi, ma doslova hypnotizovali. Až ma pod tým intenzívnym pohľadom striaslo.
Nemohol som si pomôcť, niečo ma k nemu priťahovalo ako včelu, ktorú láka med.

Náš očný kontakt však prerušila učiteľka, ktorá mu položila ruku na rameno a svojím zvyčajne prifajčeným hlasom zhučala trošku hlasnejšie ako chcela ,,Predstavujem vám vášho nového spolužiaka Kima Taehyunga.".

Chalan, teda Taehyung sa naširoko usmial na celú triedu a veselo zvolal. ,,Detská volajte ma Tae. Taehyung je príliš dlhé."

Všetci sa zborovo zasmiali, až na mňa, bol som totižto zaneprázdnený rozmýšľaním, čo ma na ňom tak upútalo.

No ako zákon schválnosti ma musel opäť niekto vyrušiť a tým niekým nebol nikto iný, ako môj otravný kamoš Jimin.

Znechutene som sa na neho pozrel. ,,Čo zas?"

Ignoroval môj otrávený podtón hlasu a veselo sa vyškieral. ,,Čo povieš na nové spolužiačky?"

Zarazene som sa pozrel znovu pred tabulu, pred ktorou naozaj stáli aj tri nové baby. Ako inak, Jimin spomenul len dievčatá a nový spolužiak ho očividne vôbec nezaujímal.

,,Sú celkom v pohode." Povedal som s "radosťou" v hlase, načo sa Jimin len zasmial a odvrátil svoj pohľad späť k nim.

Hmm, žeby nová korisť?

Fakt už niesom prekvapený, pretože Jimin je jeden z tých, ktorý striedajú dievčatá ako ponožky. Možno dokonca aj častejšie.
Ale čo, aj tak ho mám rád, aj keď to tak niekedy nevyzerá.

...

Hodiny sa vliekli nehorázne pomaly, ako ja cestou na obed.
Vôbec som nemal chuť tam ísť, už len z toho dôvodu, že Jimin si vždy vyberie stôl s najväčším počtom ľudí a ja si vždy neochotne prisadnem, aby som nemusel sedieť sám pri košoch ako socka.

Vošiel som do obrovskej jedálne a hľadal Jimina. Netrvalo mi to však dlho, pretože na mňa začal veselo škriekať tým svojím jemným hlasom od stola rovno v strede miestnosti.

Keď som však zbadal, že mu spoločnosť robia tie tri upišťané nové sliepky, zvažoval som možnosť úniku vyskočením z okna.
Lenže v tom sa ocitol pri mne a ťahal ma za ruku rovno k nim.
Neochotne som si sadol a začal som pichať vidličkou do jedla predomnou, ktoré mi priniesol.

Zrak mi však padol na stôl pred nami.
Sedel priňom Tae úplne sám a taktiež nervózne pichal do toho výtvoru, ktorý sa podľa mňa ani nedá nazvať jedlom.

Jimin si všimol kam smeruje môj pohľad a začal do mňa šťuchať.
Znudene som sa k nemu otočil a zbadal som nezbedné iskričky v jeho očiach, ktoré neznamenali nič dobré.
S nadvihnutým obočím som čakal čo zo seba vypotí.

,,Mám nápad!" Zvolal so širokým úškrnom.

,,Aký?"

,,Videl som, ako sa dívaš na toho nového a napadlo ma či by si sa s ním dokázal spriateliť. Ak hej tak ti sľubujem, že ťa už nebudem ťahať do spoločnosti, ktorá ti tak prekáža." spokojne sa usmial.

Zvažoval som jeho návrh.

Predstava, že už nikdy nebudem musieť tráviť čas v spoločnosti tých idiotov znela lákavo.

Prikývol som a vstal od stola. Stihol som si všimnúť Jiminov prekvapený pohľad. Očividne ho zaskočilo, že som súhlasil.

No tak čo, nebolo to zas až také hrozné, no nie?

Namieril som si to rovno k Taemu a sebavedomo vykračoval.
No čím som bol bližšie moje sebavedomie nebezpečne klesalo.
Zastal som pred ním a nervózne som preglgol.

Zdvihol ku mne svoj pohľad a opäť do mňa zabodol svoje oči ako vtedy v triede.

Tentokrát mi však panika zvierala hrdlo a nebol som schopný zo seba vypotiť ani slovo.

Pane Bože, na čo som sa to len dal?!