Kiss me softly [ᵏᵗʰ•ʲʲᵏ]

xTWOx

Mal som pocit akoby prešla celá večnosť, čo som pred ním stál s kolenami, ktoré som každú chvíľu čakal, že sa rozmliaždia od toho, ako sa o seba od nervozity klepali.

Tae ma celú dobu pozoroval s prižmúrenými očami a lenivo si prevaloval vidličku pomedzi prsty.

,,Pane bože veď už niečo povedz!" karhal som sám seba. ,,Nestoj tu ako soľný stĺp!"

Taemu šokovane vystrelilo obočie až na vrch čela, o čom som si myslel, že nie je ani biologicky možné. ,,Ja nestojím, ja sedím."

Zamrzol som na mieste. Zas som myslel nahlas.

Ani som si neuvedomil ako, ale zrazu som vystrel ruku a trafil ho ňou rovno do nosa.

S vypúlenými očami pozoroval moju ruku, ktorá sa ešte stále dotýkala jeho nosa.

Čo najrýchlejšie som ju stiahol k telu a konečne prehovoril. ,,Ppp...prepáč." zakoktal som sa a nervózne som sa zasmial.

Tae iba prikývol a kútiky úst mu nadvihlo do jemného úsmevu.

Prišla moja chvíľa a prelomil som trápne ticho ,,Som Jeon Jungkook a ty?".

Zaškočilo ma, keď sa Tae rozosmial.

,,Povedal som snáď niečo vtipné?" pomyslel som si.

Keď sa trochu ukľudnil, opäť mi venoval pozornosť ,,Sme spolužiaci však?".

Horlivo som prikývol.

,,Tak prečo sa ma pýtaš na meno, keď ho už dávno vieš?" uškrnul sa, vstal od stola a odkráčal preč.

Ostal som stáť pri stole sám a uvedomil si trápnosť celej situácie, čo sa odohrala pred chvíľou.

Capol som si po čele. ,,Ty idiot!"
Najradšej by som vrátil čas alebo ešte radšej fakt vyskočil z toho okna a rozpučil sa na zemi ako chrobák.

Spamätal som sa a rýchlo som sa vrátil naspäť k nášmu stolu, kde už Jimin našťastie sedel sám.

Napchával sa tým odpadom, ktorý nazývajú obedom a chvalabohu si asi nevšimol, čo sa odohrávalo pri stole pred ním.

,,No ako?" opýtal sa ma s plnými ústami, keď si ma všimol.

Bola to tá najtrápnejšia vec v mojom živote, za ktorú sa nenávidím.

,,V pohode." zaklamal som a falošne som sa usmial.

Jimin šťastne prikývol a ďalej venoval pozornosť jedlu pred ním.

,,Ideš aj na poslednú hodinu?" znudene som sa spýtal.

Záporne pokrútil hlavou. ,,Nie, musím ísť s rodičmi pozrieť starú mamu do domova dôchodcov. Fakt nechápem načo ju tam vôbec dávali." odfrkol. ,,Je tam hrozná nuda."

Môj pohľad klesom smerom dolu. ,,Okej, tak tu budem musieť ešte hodinu hniť sám."

Povzbudivo mi stlačil rameno a prinútil ma pozrieť sa na neho. ,,Ale veď teraz už tu máš ďalšieho kamaráta, takže nebudeš sám."

S jemným úsmevom som prikývol, vstal som od stola a kráčal som preč.

Ešte raz som sa otočil, kývol mu na pozdrav a odišiel som do triedy.

...

Sedel som v lavici ako inak sám, s pohľadom zarytým do zošita, do ktorého som si čarbal rôzne kreatúry.

Avšak dlho mi to nevydržalo, pretože ma zaujala skupinka troch mne veľmi dobre známych osôb, vydávajúca hluk.

Opierali sa o parapetu a na niečom sa hlúpo smiali. Nemohol som si nevšimnúť, že ich pohľady nejak často smerujú na mňa.

Žeby videli ten trápny incident, čo sa odohral na obede?

Pokrútil som hlavou. Dúfam, že sa mýlim a zas sa smejú iba na nejakej hovadine, ktorú chápu iba ich vymyté mozgy.

Rozhodol som sa ich ignorovať a dokonca hodiny som si len čmáral.

Akonáhle zazvonilo, schmatol som zošit a tašku a hrnul som sa von z triedy. Nechcel som riskovať, že by som musel ostať s tými troma indivíduami.

TAEHYUNG

Hneď ako zazvonilo, vyskočil som z lavice a náhlil som sa za chalanom v čiernej mikine.

Celú hodinu mi v hlave rezonoval rozhovor tých troch chalanov, ktorý som si nechcene vypočul.

Ak som to správne pochopil mali v pláne chytiť si ho za školou a dať mu príučku. Nemal by som sa do toho starať ale nemohol som si pomôcť.

Niečo ma nútilo ísť ho varovať.

Kľučkoval som pomedzi ľudí náhliacich sa po chodbe a práve vtedy som ľutoval, že som nikoho nepoprosil, aby mi to tu ukázal.

Bol som stratený a nevedel som kam mám ísť.

Mal som strach, že to nestihnem.

Keď som konečne našiel východ, rozrazil som dvere, pričom som nimi trafil namrzeného školníka. Náhlivo som sa mu ospravedlnil a splašene som sa rozbehol popri budove školy.

Keď som dobehol za roh už som vedel, že je neskoro.

Jeden zo skupinky chalanov sa nakláňal nad jeho dobitým telom a niečo mu s hrozivým úsmevom na tvári šepkal.

Pri tom pohľade ma striaslo, ale vedel som, že nemôžem nič urobiť.

Boli v značnej prevahe a keby som sa aj o niečo pokúsil, viac by som tým uškodil ako pomohol.

Ešte chvíľu som ticho kľačal pri košoch a s napätím som čakal, kedy od neho vypadnú. Ešte posledný krát do neho kopli a so smiechom odišli.

Keď som sa presvedčil, že je vzduch naozaj čistý, rozbehol som sa priamo k nemu.

Snažil sa zdvihnúť zo zeme a pritom stonal od bolesti. Bol by spadol, keby som ho šikovne nepodoprel a nepomohol mu.

Prekvapene sa na mňa pozrel a vtedy som si všimol krv valiacu sa z jeho natrhnutej pery. Vytiahol som z bundy vreckovku a jemne som mu krv zotrel.

Stále ma šokovane pozoroval a celý sa triasol.

Chvíľu som tam s ním ešte stál, kým sa neukľudnil. Keď už som vedel, že nespadne, pustil som ho.

Pomaly sa posadil na zem a hlavu si položil na kolená. Prisadol som si k nemu a potichu ho pozoroval.

,,Nevrav to prosím ťa nikomu a hlavne nie Jiminovi." po chvíli zamrmlal.

Prekvapene som sa opýtal, ,,Prečo?"

,,Nechcem, aby to vedel."

Chápavo som prikývol a vstal som zo zeme. ,,Si v poriadku?" ešte som sa ho naposledy opýtal.

,,Hej som. Nestalo sa to prvý krát, už som si zvykol. Zvládnem to." zdvihol hlavu a venoval mi svoj pohľad. Jemne sa pousmial. Nemohol som si nevšímnúť, že má milý úsmev. ,,Ďakujem." dodal.

Opätoval som mu malý úsmev a aj keď som ho tam nechcel nechať samého, musel som odísť.