Kiss me softly [ᵏᵗʰ•ʲʲᵏ]

xTWENTY-SIXx

JUNGKOOK

Na chvíľu som zastavil, aby som si vybral slúchatká z uší a obzrel sa po okolí.

Niečo sa mi totižto nepozdávalo, čo nebolo dobrým znamením... avšak, rozhodol som sa ten ťaživý pocit ignorovať a pokračovať v ceste.

Pridal som do kroku a mobil so slúchatkami som tentokrát schoval do vrecka mikiny. Prešiel som niekoľko metrov, keď sa za mnou ozval známy hlas.

,,Ale kamže sa tak ponáhľaš, Kookie?''

Zamrzol som v pohybe. Po celom tele mi nabehli zimomriavky a môžem odprisahať, že som nebol schopný povedať ani slovo.

,,Čo si hluchý, alebo čo?!'' zrúkol.

,,N-nie...'' pípol som a zavrel oči v domnení, že sa u mňa objavia nadprirodzené schopnosti a teleportujem sa preč, no nič také sa nestalo a ja som zostal stáť na mieste, chrbtom otočený k Il Sungovi.

,,Otoč sa.'' poručil, no ja som ho neuposlúchol a naďalej som zostal v pôvodnej polohe.

,,Povedal som, že sa máš otočiť! Čo si na tom nerozumel?!'' ocitol sa pri mne. Bol tak blízko, že som cítil jeho dych na mojom krku.

Bolo zvláštne, že bol sám. Kto vie, kde zostali jeho verní poskoci.

,,Chalani, poďte mi pomôcť!''

No ták! Toto fakt nemyslíte vážne!

Natočil som hlavu do boku a zbadal Choia Dae-Ho ako sa ma snaží chytiť. Z druhej strany sa postavil Nam Kyu a snažil sa o to isté.

Vzpieral som sa, no nič mi to nepomohlo.

,,Tak už ma začneš konečne počúvať?''

Pozrel som na Il Sunga stojaceho predomnou. Na tvári mu trónil slizký úškrn.
Presne som vedel, čo bude nasledovať.

Zdrapil ma za mikinu a prudko mnou trhol dopredu. Zapotácal som sa, no našťastie som to ustál.
Ešteže tak, pretože to, že by som sa tu ešte aj rozčapil by mi bohvieako nepomohlo.

,,Už mi chýbali tieto naše stretká.'' zasmial sa jeho kačacím smiechom a celého si ma premeral.

Prisáham Bohu, že som mal v tej chvíli nasraté až za ušami. Síce nebol až taký strašidelný, skorej by som povedal, že pohľad na jeho mierne krivý ksicht je dosti smiešny, ale v tej chvíli som si proste nemohol pomôcť.

Zahnal sa päsťou a z celej sily ma tresol do brucha.

Bolestne som zakňučal a snažil sa tú tupú bolesť ignorovať, čo najviac to šlo.

Keď už som bol ako tak zmierený s tým, že ma nikto nezachráni a zas sa budem musieť dobitý odtiahnuť domov, kde budem musieť ešte k tomu vymyslieť ako som k svojim zraneniam prišiel (tentokrát mi mama asi neuverí, že ma zrazilo auto), ozval sa spoza nás hrubý hlas.

,,Nechaj ho na pokoji ty kobylí ksicht!''

Il Sung sa prekvapene pozrel na môjho potenciálneho záchrancu. ,,Čo si to povedal?!''

,,Dobre si počul.''

Rýchlo som sa otočil na čo sa mi naskytol pohľad na Yoongiho stojaceho v bojovej pozícii.

Yoongi! Počkať, čo? Yoongi?! Čo do pekla tu robí Yoongi?!

Som v nehoráznej piči.

,,A čo mi akože spravíš ak ho nepustím?'' zasmial sa Il Sung a upevnil stisk na mojej mikine.

Yoongi nahodil nevinný úsmev a pokrútil hlavou. ,,Byť tebou nechcel by som to vedieť.''

,,Si vtipný.'' rozosmial sa ironicky Il Sung a ukázal prostredník.

,,Ja viem. Ale teraz vážne, pusti Kooka.'' založil si ruky na hrudi a prepaľoval Il Sunga pohľadom.

Tá situácia bola taká napínavá až som zabudol na tých dvoch, čo stáli pri mne.

,,A čo za to?'' slizky sa uškrnul.

,,Nezmlátim ťa.''

,,Ha! Ty ma chceš zmlátiť?!'' rozosmial sa na celé kolo. ,,Také tintítko? Veď máš nohy ako tyčinky a o rukách ani nevravím!''

,,Ak by ťa to zaujímalo to tintítko má čierny pásik v karate a dva zákazy priblíženia.'' usmial sa. ,,A aby som nezabudol dokonca aj jedno ublíženie na zdraví.''

Il Sung viditeľne zbledol. Cítil som, že sa začal mierne báť.

Akože tým nemyslím, že sa posral, samozrejme.

Jedinou výhodou bolo, že Yoongiho nepoznal, a tak sa nemohol spoliehať na to, že mu klame.

,,Viete čo chalani...'' otočil sa na Dae-Ho a Nam Kyua. ,,Necháme si to na nabudúce. Poďte, ideme preč.'' pustil ma, pričom si utrel ruky do mojej mikiny akoby som bol nejaký odpad a otočil sa na odchod.
Ale ešte než odišiel dramaticky predniesol. ,,Ale nabudúce si to vybavíme Jungkookie. Potom ti už ani tento psychopat nepomôže.''

Na sucho som prehltol. Toto nedopadne dobre, už to vidím.

Všetci traja už našťastie nič viac neriešili a skutočne odišli.

Úľavne som si vydýchol a periférne zbadal Yoongiho ako ma prepaľuje pohľadom.

,,Čo to malo znamenať?''

,,N-nič...'' pípol som a zabodol svoj pohľad do zeme. Nemohol som mu nič povedať.

Nakoniec ma Yoongi ešte aj odprevadil domov, čo som sa mu snažil samozrejme vyhovoriť, no on si nedal povedať, som sa zvalil do postele a úľavne vydýchol.

,,Konečne doma!'' zvolal som a prevalil sa na bok.

Cítil som vnútorné šťastie, ktoré som pripisoval tomu, že som tentokrát domov dorazil bez ujmy aj po stretnutí s bossmi.

Ach ten život je naozaj nádherný, keď vás nikto konečne nemláti.

Nad tou myšlienkou som sa zaškeril a namáhavo sa vydriapal z postele. Už som bol hladný a inú možnosť ako ísť si jedlo spraviť sám som nemal.

Zišiel, teda zbehol som dolu do kuchyne, kde som na počudovanie  natrafil na Jaeho.

,,Ahoj, Kookie.'' pozdravil ma s úsmevom a naďalej sa venoval príprave obeda.

,,Ahoj.'' opätoval som mu úsmev a posadil sa na linku.

Prekvapene na mňa pozrel. Spočiatku to aj mňa prekvapilo.

,,Čo mám niečo na tvári alebo?'' pomyslel som si, no potom mi došlo prečo bol taký prekvapený.

Často som ho totižto nezdravil a nie to ešte s úsmevom.

,,Ty varíš?'' nadvihol som obočie.

Prikývol a znovu sa na mňa usmial. ,,Áno, tvoje obľúbené jedlo.''

Z toho som bol už totálne šokovaný! Veď ja o ňom skoro nič neviem a to on vie dokonca aj moje obľúbené jedlo...

Vzdychol som.

Asi by som to mal zmeniť.

,,Deje sa niečo?'' ustarane na mňa pozrel pričom neprestával miešať jedlo v hrnci.

Zakýval som hlavou. ,,Nie, nič.'' slabo som sa usmial.

Bože tak veľmi som mu chcel povedať o Taehyungovi, ale nedokázal som to.

Sklamal by som ich.

,,Som doma!'' ozval sa z chodby veselý hlas mojej mamky.

,,Vitaj, miláčik.'' usmial sa na ňu Jae, pričom mal v očiach divný lesk, a bežal ju pobozkať.

Ach títo zamilovaní ľudia...