Kiss me softly [ᵏᵗʰ•ʲʲᵏ]

xTWELVEx

JUNGKOOK

Prešlo už asi 20 minút, čo som otvoril oči, no ani za nič som sa nedokázal dostať z postele.
Všetko ma bolelo a moje oči ma z toľkých vyplakaných sĺz neskutočne štípali.

Namáhavo som sa posadil a prehodil si nohy cez okraj postele. Zhlboka som sa nadýchol a konečne sa postavil na nohy.
Avšak asi to nebol najlepší nápad, pretože sa somnou zatočil doslova celý svet.
Keby som sa nezachytil nočného stolíka tak by som sa s najväčšou pravdepodobnosťou zviezol k zemi ako vrece zemiakov.

Predýchaval som závrat a snažil sa zastaviť slzy tískajúce sa mi do očí.
Normálne som prestával chápať ako je možné, že mi ešte nejaké slzy na plač zostali.
Mal som pocit, že som ich už vyplakal úplne všetky.

Pomaly som sa presunul ku skrini a vybral z nej čisté oblečenie.
Navliekol som ho na seba, čo najrýchlejšie sa mi dalo, čiže mi to trvalo asi ďaľších 15 minút, keďže ma zranenia zo včerajšej bitky ešte stále dostatočne boleli a môj psychický stav ešte prilieval benzín do ohňa.

Predtým než som vyšiel z izby som sa ešte zastavil pri zrkadle.
Pohľad doňho mi len potvrdil to, čo som si myslel.

Vyzeral som ako umierajúca troska.

Vôbec som si nevedel predstaviť ako tentokrát vysvetlím Jiminovi to ako vyzerám.

Ešteže mama nie je doma, pretože to už by som vysvetliť nedokázal vôbec.

S povzdychom som konečne opustil izbu.
S bolestivým mrnčaním som sa obul a vyšiel z domu.

Už teraz som vedel, že budem meškať tak som sa ani nesnažil ísť rýchlejšie.
Vlastne to by sa mi aj keby som chcel nedalo.

Pomaly som sa dostavil do školy.
Obzrel som sa okolo seba.
Nikde nikoho, chodby zívali prázdnotou.

Zhlboka som sa nadýchol a vstúpil do triedy.

TAEHYUNG

Zamyslene som sa pozeral do okna a nevnímal dianie okolo seba.

Bol som rád, že som vôbec dokázal odpovedať Jiminovi, keď sa pýtal na maličkého.
Avšak moja odpoveď mu aj tak bola na nič, keďže som mu to, čo sa včera stalo povedať nemohol.
Mal som totižto pocit, že to preto maličký neprišiel do školy.

Mal som o ňho strach aj keď som sa snažil nedať to najavo.

Rozhodol som sa s ním hrať jeho hru.

Som zvedavý ako dlho ešte vydrží hrať to, že som mu ľahostajný.

Bol som si istý, že to tak nie je.
Vedel som, že ku mne tiež niečo cíti, aj keď som si nebol istý, či presne to, čo ja k nemu.

Aj tak som však bol rozhodnutý nevzdať to.

Nemal som predsa už čo stratiť ... jedine tak získať späť.

Z rozjímania ma prebral fakt, že v triede zostalo nejak ticho.
Obzrel som sa aby som zistil, čo také sa deje, že konečne sklapli.

Moje srdce sa rozbúchalo asi päťdesiatkrát rýchlejšie.

Pred tabuľou stál maličký so sklonenou hlavou.
Cítil som, že je nervózny, všetci ho doslova prepaľovali pohľadom.
A ja som na tom samozrejme nebol inak.

Najradšej by som sa za ním rozbehol a vyobjímal z neho dušu ... ale nemohol som ... zatiaľ.

,,Jeon Jungkook meškáš." prehovorila učiteľka premeriavajúc si ho pohľadom.