Navždy spolu (prerába sa) ✔

Kapitola 1.

Píše sa rok 1425. Mladé dievča práve cvála na svojom hnedom koni nočným lesom a jej ebenovo čierne vlasy jej vejú vo vetre. V pätách sú jej traja muži. Už ju skoro dohnali, ale ona uvidela malú jaskyňku a ostro do nej zabočila. Stál v nej vysoký zdatný svalnatý muž. Ona zoskočila z koňa a hodila sa mu k nohám a zašeptala: "Prosím, pomôžte mi." On len zľahka kývol hlavou. Traja jazdci tiež zoskočili zo svojich žrebcov a vytasili meče. Jeden z nich povedal: "Myslím, že nemá cenu sa brániť", a pomali sa približoval k nim. Zatiaľ, čo sa mladé dievča tlačilo k neznámemu záchrancovi, on jedným rýchlim pohybom sťal všetkým trom hlavy, ktoré sa potom skotúľali k jeho nohám. Zdesený výraz mladej krásky vystriedal výraz plný vďačnosti.
Hodila sa mu vďačne okolo krku a on len povedal: "Bola by škoda také pekné dievča nechať umrieť. Ako sa vlastne voláš?" "Volám sa Karin, môj pane", povedala s jemným úsmevom stále ovinutá okolo jeho pliec. On sa tiež zľahka pousmial a zopakoval: "Karin... Ja som Roland. A prečo ťa vlastne tí muži prenasledovali?" Ona len sklonila hlavu a jej úsmev sa pomali strácal. "Vraj som bosorka a uhranula som kravy, ktoré prestali dojiť", povedala a po chvíľke pokračovala: "Ale od sestry som to naozaj nečakala. Dúfala som, že aspoň ona bude na mojej strane... Ale mýlila som sa." Potom chvíľu nastalo hrobové ticho a on poznamenal: "Nemali by sme tu ostávať príliž dlho. Poď za mnou." Karin príkývla na znak súhlasu a nasledovala ho hlbšie do jaskyne. Pozorne sledovala, ako otvoril ťažké, dobre zamaskované drevené dvere a ako kývol rukov so slovami: "Tadiaľto po schodoch je to najkratšie". Podržal jej dvere a za ňou ich zavrel a zamkol. Potom pomali kráčali kamenným schodiskom smerom nahor. Zdalo sa to byť nekonečné. Keď konečne došli až úplne hore, ocitli sa na malej terase nejakého hradu.