Navždy spolu (prerába sa) ✔

Kapitola 3.

Na druhý deň Karin zobudili lúče svetla priamo osvetľujúce malú miestnosť. Keď sa prebrala, posadila sa na posteľ a čakala, kým jej príde Roland odomknúť. Nemusela dlho. O pár minút s vŕzganím otvoril dvere a povedal: "Dobré ráno! Dnes ťa prevediem všetkými komnatami môjho hradu a vysvetlím ti, čo kde treba spraviť." "Dobré ráno, môj pane. Už som zvedavá, ako je tento hrad veľký", povedala a vstala z postele. Celý deň chodili z miestnosti do miestnosti. Boli aj v komnate s pokladmi. Keď uvidela všetky tie cenné veci, nedokázala sa nespýtať, koľko rokov to zbieral. Vlastne ani nemusela nahlas. Čítal jej myšlienky a povedal: "Už vyše 1500 rokov chodím po tejto zemi." "1500?! Aké to je žiť tak dlho?" "Je to dar aj prekliatie. Prekliatie, lebo umierajú tí, čo mi na nich záleží." Ona sa len súcitne pozrela do jeho hnedých očí a chytila ho za ruku. On sa jej potom spýtal, aby zmenil tému: "A ty máš koľko rokov?" Aj tak to dobre vedel, ale niečo povedať musel. "Ja len 17", a po chvíľke povedala: "Snúbenec mi umrel vo vojne. Jeho telo sa nikdy nenašlo". On sa potom tiež súcitne pozrel do očí a povedal: "To mi je ľúto". "Ďakujem, ale nemusí. Nemilovala som ho. Bola to čisto len politika zo strany mojej nevlastnej matky", ako to dopovedala, pousmiala sa. On na to: "Tak ešte lepšie, aspoň ťa to netrápi", a tiež sa pousmial. Potom nastalo dlhé ticho. Jej oči padli na zlatú harfu stojacu v kúte. "Je nádherná. Odkiaľ ju máte a akú má hodnotu?" spýtala sa ňou úpne očarená. "Za tie storočia, čo som tu som už zistil, že veciam dávajú hodnotu spomienky", povedal a zas sa smutne zahľadel do stropu. "Už tak dlho som si nezahrala na harfe. Odkedy mi zhorela tá moja drevená pri požiare nášho domu, už som na to nikdy nemala šancu." "Ak chceš, tak kľudne. Rád si to vypočujem", povedal a kývol hlavou, že to myslí vážne. "Ak môžem... tak s radosťou", jemne povedala a úprimne sa pousmiala. Sadla si na malú stoličku-tiež zlatú k harfe a začala hrať nádhernú melódiu. S úžasom sledoval, ako sa jej prsty pohybujú po zlatých nitiach a videl, aká je pri tom šťastná. Keď dohrala, povedal: "To bolo nádherné, ešte nikdy som nič tak krásne nepočul niekoho zahrať." "Ďakujem, to mi ešte nikto nepovedal", povedala úpne dojatá so slzami na krajíčku. "Zajtra očakávam repete", zasmial sa Roland a chytil Karin za ruku. Viedol ju na najvyššiu vežu v hrade...