Navždy spolu (prerába sa) ✔

Kapitola 13.

Stále bola noc a Karin a Carden si ju náramne užívali. Vtom ale počuli kroky. Blížili sa k nim. Carden zliezol z Karin a posadil sa. Bol to Cardenov brat Cailean. "Konečne si si našiel milenku", povedal veselo a pokračoval:"A to už som sa bál, že nie si na ženy", uškrnul sa. "A nie len milenku", zasmial sa Carden a ukázal svoje a Karinine zápästie. "No tak toto už je vrchol! Ty máš manželku a ja - tvoj vlastný brat sa to musím dozvedieť takto", zasmial sa Cailean. "Hm...", povedala ticho Karin a zľahka prevrátila oči. Nedalo sa jej čudovať, keď im do tak krásneho zážitku vtrhol on, nevenoval jej zatiaľ ani jedno slovo a iba ju tituloval ako "milenka" a neskôr "manželka" a ku tomu všetkému bola ešte aj nahá a mala cez seba iba prehodený jej dlhý čierny plášť. Cailean potom prišiel ku Karin, podal jej ruku a povedal jej: "Teší ma, ja som Cailean - Cardenov starší brat. A ty sa ako voláš, dievčina?" "Ja som Karin. Mám 17 rokov a z toho asi posledné dva týždne patrím ku vašej rase. A mimochodom, pokiaľ sa nemýlim, "Cailean" je v keltštine "mladý bojovník", však?", povedala už kľudnejšia Karin. "Je to tak, zrejme budeš celkom múdra", pousmial sa na ňu. Ona mu to opätovala. "Ale som tu kvôli dôležitejším veciam ako tvojej manželke", otočil sa Cailean späť ku Cardenovi. "A čo môže byť dôležitejšie ako ona? Ona je moja životná láska a ona je stred môjho vesmíru", povedal Carden troška podráždene a položil svoju ruku na jej plecia. "Možno je stred tvojho vesmíru, stále lepšie ako si tí hlupáci myslia že Zem je plochá ale ostatní upíri riešia meč. Yngve ho teraz drží vo svojich rukách a my s tým musíme niečo spraviť. To, že meč Karin vtedy hodila do tej studne bolo dočasne najlepšie riešenie, ale teraz je z toho veľký problém... A ona asi nie je dračia bojovníčka, predpokladám", hovoril Cailean dlhý monológ. "To je veľký problém. Karin zrejme nie je dračia bojovníčka, ale s istotou to povedať nemôžeš", povedal Carden. "Vari si nemyslíš, že je?! Ale dobre, vyskúšať to môžeme, aj tak nemáme lepší nápad", povedal Cailean a hodil Karin svoj meč. Tá ho bezproblémov chytila a zodvihla smerom k oblohe. V tom blesk udrel do neďalekého stromu, ktorý sa s rachotom zrútil do jazera. Potom udivená Karin zabodla meč do zeme a z toho miesta vytriskla voda. "Och môj Bože", zašepkali obidvaja s tak prekvapenými výrazmi, ako sa len dá. Potom každý vytiahol nejaký starý zvitok papiera. Boli to dve polovičky a keď ich k sebe priložili ukázali ich Karin. Bolo tam krvou písané:

Jasný blesk z neba spadne,
keď dračia bojovníčka ladne,

po prvý krát uchopí meč,
dvom mužom zastaví reč.

Keď do zeme ho zabodne,
voda vytriskne lahodne.
Keď kľahne k nej tak sa zastaví,

jedným jej slovom láskavým.

Dcéra muža krutého,
pre ňu však neznámeho.
Držať meč je predurčená ona,

z jej láskyplného lona,
mier a láska svet obíde
a

zloba a smrť už nikdy viac nepríde.