Panna prežitia [1] - OPRAVUJE SA

3; Činy a skutky (1. časť)

"Hiraeth - túžba po domove, do ktorého sa nemôžeš vrátiť alebo ktorý nikdy neexistoval."

- voľný preklad z anglického slovníka

Snažila sa kráčať čo najrýchlejšie, hoci to nebolo úplne možné. Šaty, ktoré mala na sebe navlečené, boli príliš objemné a ťažké na to, aby sa v nich dalo normálne pohybovať, nieto ešte, aby v nich prebehla polovicou Severného krídla, pretože zaspala a nestíhala na schôdzu, ktorej miesto jej len to ráno oznámili.

Vtedy ešte netušila, čo to bude za katastrofu, ani to, že polovicu dopoludnia strávi len uťahovaním korzetu, aby na seba mohla navliecť metre látky, z ktorej by sa dalo ušiť aspoň pätoro jej bežných úborov, nevraviac o tých pre služobníctvo.

Nikdy sa necítila dobre v róbach šľachty, ich príliš stiahnutých hrudníkoch a nadýchaných sukniach, ktoré mali niekoľko vrstiev dozdobených perlami, falošnými drahokamami a striebornými stuhami. Akoby tkanina samotná už aj tak nezvádzala priveľa pozornosti.

Prešla len niekoľkými chodbami a už sa za ňou otočili aspoň traja mágovia, ktorí ju sledovali, kým nezmizla za rohom. Možno to bolo tým, že konečne raz jej vlasy neboli strapaté, ale učesané a zachytené masívnou sponou, ktorá sa jagala v slnečných lúčoch. A možno to bolo len tým, že šaty, ktoré mala na sebe navlečené, boli až neprimerane nevkusné a staromódne.

Už si myslela, že celú cestu k Veľkej bráne podnikne bez ujmy, no zdalo sa, že osud jej v ten deň nebol priaznivo naklonený. Aj napriek tomu, že ju ruky boleli od pridržiavania toľkých sukní vo vzduchu, aby sa jej nezamotali pomedzi nohy, jej snaha bola márna.

Chodidlom sa zavadila o kameň, ktorý sa tam zrejme prikotúľal, a ona sama sa ocitla na zemi skôr, ako sa stihla nazdať. Dopadla priamo na tvár, jej nos zaprašťal a vzápätí sa dostavila aj patričná bolesť. Akoby to nestačilo, celá bola špinavá od blata, keďže cez noc pršalo a špina sa do budovy nanosila ľahšie než za obyčajných okolností.

Hneď ako prekonala prvotný šok, oprela sa o lakte, aby sa lepšie zorientovala. Stačil jej jediný pohľad na zistenie, že jej cieľ je od nej vzdialený sotva ďalej ako štvrťhodinu. Slnko sa však nebezpečne blížilo k svojej poludňajšej pozícii, počas ktorej sa z neho dalo načerpať najviac mágie. Jej sa však rovnakým tempom míňal čas, na dostavenie sa na miesto, kde sa ona a jej priateľka mali premiestniť do iného sveta.

Preto neotáľala a pokúsila sa postaviť, no márne. Váha šiat ju ťahala k zemi, roztrasené nohy odmietali byť pokojné vo vysokých úzkych čižmách, únava i starosti posledných dní na ňu začali doliehať. Jej nasledujúce pokusy boli rovnako chabé ako ten prvý a každým ďalším sa prepadala do väčšieho zúfalstva.

„Cleo!" skríkol za ňou známy hlas, za ktorým by sa aj otočila, keby mohla. „Čo to, pre všetkých svätých, robíš na zemi v takej opache?" zvolal muž za ňou a počula, ako pridal do kroku, blížiac sa k nej.

Celú ju obišiel, kým mu nevidela do tváre. Hľadel na ňu, ako sa márne snaží pozviechať. V jeho očiach videla spýtavý pohľad, no nemala preňho odpoveď na otázku, prečo sa nedokáže pozviechať, keď väčšinou bojovala s oveľa horšími zraneniami.

„Zarev ma do toho pre nejakú jeho vznešenú príčinu navliekol a chce po mne, aby som v tom prišla na poludnie k Veľkej bráne. No ako vidíš, tí blahosklonní svätí zrejme majú potrebu sa na mne len smiať a ja sa teraz nedokážem ani len postaviť!" vykríkla rozzúrene.