Panna prežitia [1] - OPRAVUJE SA

13; Bez masky

"Je to to neznáme, čoho sa bojíme, keď sa pozeráme na smrť a temnotu, nič viac."

-J. K. Rowling, HP a polovičný princ

Už celkom dlhú dobu stála pred mohutnými dverami z tmavého dreva. Niekoľko ráz už dokonca skontrolovala aj slnce na oblohe, aby sa presvedčila, že prišla v správny čas. Strážcovia vo vybíjaných uniformách s pokožkou bledou natoľko, že sa dala pokladať za ľad, nemihli jedinou brvou, keď prišla, a rovnako vo svojej činnosti pokračovali, aj keď sa ich pýtala, či má na ich paniu čakať, alebo či neprišla neskoro. Nedostalo sa jej však žiadnej odpovede, preto len stála na mieste, úzkostlivo pozorovala žiarivú hviezdu prechádzajúcu sa po oblakoch a prstami sa hrala s dlhými havraními vlasmi, ktoré sa jej ako vodopád ónyxu krútili od tmavých spánkov až k pásu stiahnutému hrubým koženým opaskom.

V ten deň vyzerala vskutku úchvatne. To priznávala aj ona sama, pri čom dlhé róby a teplé vrstvy kožušín neuznávala. Zastávala názor, že najlepším oblečením, aké existuje, je vyťahaný cvičebný úbor s niekoľkými opaskami na zbrane a zimným kabátcom prehodeným cez plecia. Viac ku šťastiu v tomto ročnom období, ktoré sa zdalo byť dieťaťom zimy a jesene, skutočne nepotrebovala. No musela uznať, že dlhé jednoduché zelené šaty s tmavými vzorkami na prsiach obťahujúce jej každú krivku trupu, hrudníka a pevných rúk, pričom pri páse nenápadne prechádzali do vzdušnej sukne víriacej sa pri každom poryve vetra, má niečo do seba. Nevraviac o tom úžasnom kuse kože, ktorý schovával jej výdatné raňajky, a čiernom plášti, ktorý mala dvoma sponami pripnutý na pleciach.

Poldruha hodiny po svitaní, opakovala si v duchu a hrala sa s prameňom vlasov. Poldruha hodiny po svitaní, tak kde, dopekla, toľko trčí?

Akoby to bola odpoveď na jej myšlienku, vo dverách sa zjavila vysoká ženská postava, oveľa štíhlejšia a pružnejšia, ako by ona kedy mohla byť. Strieborné vlasy sa jej leskli na temene v zložitom uzle, ktorý zrejme pozostával z niekoľkých vrkočov prispôsobených princezninej dĺžke vlasov. Šaty sivej farby, ktorá sa mohla zdať byť fádna, boli obohatené o stehy ihlou so zlatou niťou, ktorá vytiahla na povrch každá jeden detail Decembrinho tela, a táto farba kráľov sa jej ťahala aj na krk a po lícach, až kým nekončila pri v hrubej linke zvýrazňujúcej červené oči, ktoré boli bledšie, ako si pamätala, no stále rovnako chladné. Ľadová kráska vstúpila na chodbu a Cleo sa zazdalo, že spolu s jej krokom sa celým priestorom rozľahli aj symfónie a skladby, dávno zabudnuté skladby, ktoré sa hrávali pri vzniku svetov a vesmírov.

Tmavovláska sa hlboko poklonila, no vzápätí sa okamžite narovnala a pristúpila k December Dnerie, takže jej stála po boku, i spoločne vykročili smerom k severu, k domovom všetkej surovej mágie a nenávistných zverov. Chladné ráno im maľovalo líca do sviežich farieb, hoci na Cleinej tmavšej pleti to veľmi nevyniklo, a keď už aj, vyzeralo to skôr komicky ako pôvabne. Preto všetkým závidela ich bledú pokožku, preto si vždy želala byť taká ako oni - aby nevyzerala smiešne, aby nevyzerala ako obyčajná cudzinka z ostrovov ďaleko za Apheenidom. Občas premýšľala, aké to musí byť tam bývať, či tam poznajú mágiu a zlo, či tam prevláda korupcia a aristokracia. Občas premýšľala nad svetom, ktorý existoval len v jej myšlienkach a ktorý nikdy nikto neuzrel.

Vedela, že princezná prvá neprehovorí, a hoci práve nebola v nálade rozvíjať nezmyselnú konverzáciu o banalitách, riekla: „Dúfam, že sa dnes vyčasí a nebude pršať. Bola by to skutočne škoda, keďže by to prekazilo niekoľko príprav na Zimné oslavy." Jej samej sa tie slová hnusili, no predsa sa nejako ovládla a vyslovila ich. Išlo predsa o následníčku trónu, nepochybovala, že na podobné dvoranské rečičky je zvyknutá už od detstva a že sa po ich vyslovení cíti ako doma.