Panna prežitia [1] - OPRAVUJE SA

12; Iskry búrky (2. časť)

„Tor," zašepkala potichu. Cítila, ako sa jej roztriasli ruky, ako sa jej hlas stáva ozvenou dávno porazených svetov, smrťou a smútkom samým, bolesťou, ktorá sa do nej vpila, keď videla, ako sa k nim Frederick rúti, v tvári výraz cudzích krajov, ktoré pre ňu boli neznámom - výraz temnoty.

Toreas však neodpovedal, stále ju len zvieral v objatí a svojim dychom jej rozvieval vlasy, ktoré ešte to ráno boli zapletené v precíznom vrkoči. Ebenové vodopády jej zastreli výhľad, lenže to nepomohlo, veď farba jej vlasov jej ešte hlbšie vryla do pamäti tú bezodnú čerň a nekonečné nočné mory, búrky pustých plání a nekonečnú nevedomosť o smrti - pretože v jeho pohľade sa nedalo badať nič viac a nič menej. Bez toho, aby sa nad tým zamyslela, vedela, že tie neznáme okná do duše budú jej spoločníkmi ešte mnoho nocí.

„Toreas," riekla znovu, tento raz hlasnejšie, s pocitom, že stojí, že jej pokožka necíti mráz, že oheň v jej vnútri už netlie, pretože svetlo jej duše by bolo len znamením pre monštrá mysle, že majú voľnosť, že stráca vládu a jej hnev, jej zášť preberajú moc nad konaním prítomných okamihov. Nesmela to však dovoliť, vedela, že nie, pretože inak by mu mohla ublížiť, mohla by ublížiť im všetkým.

„Toreas," naliehala naňho a zdalo sa, že on ju konečne pomaly registroval, no to už bolo neskoro, lebo Frederick, ten neznámy muž, ktorý mal vraj byť jej priateľom, jej milým, už bol pri nich. Vedela, že ich zbadal, pretože spomalil svoj krok a keď ich nedelil ani len meter, keď mohla cítiť jeho vôňu a vnímať jeho dych, zastal.

Netušila, prečo sa cítila tak previnilo, prečo sa jej myšlienky snažili nahovoriť, že spravila niečo zlé - no možno to bol len jeho pohľad, len tie dve bodky naplnené jedom najhlbším nocí novu, ktoré sledovali každý jej pohyb, keď ustupovala od Tora čo najďalej, akoby práve on bol dôvodom citu jej previnilosti. Cúvla o niekoľko krokov, no nevedela či pred jej dlhoročným priateľom alebo jeho pohľadom.

„Fred," vyslovili s Torom naraz, ona skôr šepotom snov a zdrvených nádejí, neratio Severného krídla autoritatívne, bo zrejme ani on nemohol uveriť, že človek, na ktorého hľadeli, mal byť niekým, pre koho plakali, s kým sa smiali, koho považovali za rodinu, hoci ich nespájala krv, no ich spomienky a spoločný smiech vraveli niečo iné.

„Čo tu robíš, Frederick?" spytovala sa ho, jej hlas neistý, sťaby snehové vločky, ktoré sa mali každý dňom začať rútiť k zemi. Mala pocit, že sa stala jednou z nich, že pomaly padala, vietor prítomnosti sa s ňou pohrával a hádzal jej telo i myseľ zo strany na stranu, ona len kvapôčka vody, ktorá zamrzla, v ktorej nezostal ani kúsok tepla, ani kúsok citu. Bola len ľudskou škrupinkou, len prežívala, pretože všetko v nej sa zrútilo a nenávratne stratilo, keď počula jej milovaného, ako riekne: „Prečo by som ti to mal vravieť?"

Chvíľu, možno to bol len zlomok sekundy a možno to boli týždne, nevedela, čo si má o tom myslieť. Neverila, že Fred, ktorého poznala, ktorý ju prehlasoval za svoju sestru, pre ktorého toľké noci preplakala a prebdela, by jej odvetil niečo také. Nie, časť jej srdca, ktorá ho ani po toľkom čase neprestávala ľúbiť, na ňu kričala, aby tým slovám neverila, že to je len pretvárka, že to nie je nič podstatné, pretože slová klamú, pretože sú jedom a lžou, samotným prvenstvom zla.

„Lebo ma to zaujíma. A lebo som tvoja priateľka a chcem s tebou nadviazať rozhovor," odsekla, hoci keď počula tón - zdal sa byť snáď odrazom toho jeho -, akým to vyslovila, časť z jej duše zomrela. Napriek tomu stále stála, napriek tomu, stále opätovala jeho pohľad, ktorý ju drásal, ktorý z nej robil niekoho iného, aj keď si ešte nebola istá, kto je tou novou, neznámou osobou, ktorá ju z diaľky zdraví, ktorá sa javí byť svetlom budúcnosti.