Panna prežitia [1] - OPRAVUJE SA

25; Zabúdame (3. časť)

Ani nestihla zatvoriť ozrutné dvere, cez ktoré vyšla, keď upočula, ako sa zozadu blížia mäkké kroky smerujúce priamo k nej. Nepochybovala, že to je Bojovníčka, ktorú jej Tierra prizvala na pomoc. Netušila, čo má očakávať, keď sa s jemným úsmevom plným úprimnej dôvery otočila na nízku ženu, ktorej hnedé vlasy viali okolo tváre, len zopár neposlušných prameňov bolo prichytených tenkou látkou. Postava poznačená nespočetnými vojnami a tisícročiami chýb strácala všetky tvary ženskosti, no i napriek tomu stále pôsobila vznešene, či i dokonca impozantne.

Nedala Bojovníčke nijako najavo, že tam stojí a vyčkáva na ňu, vedela, že ona si to uvedomovala, že sama si určovala, ako rýchlo k nej prikráča, ako budú pôsobiť jej zašpicatené uši a predĺžený tvar očí, v ktorých sa skrývala farba čistých ametystov i múdrosť dávno zaniknutých národov. Celé čelo aj líca boli zakryté temným atramentom v jazyku, ktorý nedokázala rozlúštiť, no polnočná modrá jej nepreniknuteľnému výrazu len pridávala na krutosti.

„Prajem príjemný večer," prehovorila žena, keď k nej prišla, no jej hlas prezrádzal, že jej slová mali ďaleko od jej myšlienok, len upäté opovrhnutie a povinnosti sa v ňom dali zachytiť. „Volám sa Linetea. Dostala som pokyn vás odviesť k našim záznamom. Cesta nebude trvať dlho, miesto, kam mierime, je celkom blízko."

„Aj vám dobrý večer," riekla, eufória a neskonalá radosť, túžba po rodine z nej postupne mizli, keď jej do mysle prenikol neprívetivý hlas jej sprievodkyne. „Moje meno je Cleo Velleity a budem veľmi vďačná, ak by ste mi ukázali tú cestu."

„Veď to je to jediné, na čo ma sem poslali, aj keď mám už dávno po službe a vy mi týmto spôsobom len predlžujete pracovnú dobu. Tak mi, prosím, vysvetlite, prečo by som vám tú cestu ukázať nemala?" odvetila Linetea nahnevane, tá nevraživosť voči nej bola cítiť z každého jej nádychu, ktorý jej deformoval tetovanie na tvári. No skutočne za jej nepríjemnou náladou bol len fakt, že kvôli nej zostala dlhšie v práci? Vari nemali i tieto bájne stvorenia právo na predsudky voči nim, vari nemali právo na zážitky, ktoré by pokrivili ich mienku o mágoch? Ich životy, v ktorých boli oni len zlomkom času, pre ňu zostávali neprebádané, plné múdrostí a trpkostí, ktoré si nikdy nepriala zažiť. Vedela teda, že by Bojovníčke nemala zazlievať jej správanie, predsa však v sebe cítila istý odpor voči tomu, voči faktu, že táto žena sa jej snaží vziať radosť, ktorú už týždne necítila.

„Teda k vášmu odradzujúcemu správaniu môžem pripísať len to, že som vás dlhšie zdržala vo vašom zamestnaní, pretože niečo také sa vám nikdy predtým nestalo?" spytovala sa Cleo, jej myšlienky bojujúce proti tým Lineteiným, ktoré, predpokladala, boli ďaleko od miesta, kde stáli, boli ďaleko od ich konverzácie, ktorá sa pre ženu pravdepodobne po jej konci stane i tak nepodstatnou. Nemalo zmysel hádať sa s ňou, no v čiernovláskinej duši sídlil nepokoj, sídlila patrná urazenosť, že sa toto stvorenie pokúsilo obrať ju o jej uvoľnenie.

„Tak ako vy máte predsudky voči nášmu druhu, my máme predsudky voči vášmu, tak ako vy prežívate bezodné dni, prežívame ich i my. Vaše predpoklady, že len vy máte nárok na poklesy, že len vy máte nárok na nevysvetliteľné zmeny nálad - bohužiaľ vám, slečna, musím oznámiť, že to tak nie je. Aj my v sebe nesieme ľudskú dušu, ktorá sa nepoddáva rozkazom. Ba čo viac, stretáme sa prvýkrát, nevidím dôvod na to, aby som vám moje správanie objasňovala bližšie ako len faktom, ktorý som vám už podala," vravela útočne, pohľad upretý na kamennú stenu, ku ktorej sa blížili, akoby v sebe skrývala tajomstvá nevídané, slová nevyslovené.

„Ale potom, pravdaže, vy nemôžete prechovávať chladné city voči mne, lebo vám prekáža, že som sa o tejto hodine vybrala do archívov. Neviete, čo ma k tomu vedie, ani či to je z číreho rozmaru, alebo mám k tomu i pádny dôvod. Ak teda nechcete, aby som ja odsudzovala vás za vaše správanie, prosím, neodsudzujte ma vy za moje konanie," pretvorila to nemé šepkanie do slov, ktoré sa ozývali chodbou, v ktorej kráčali, cítiac, ako sa dotýkajú jej i spoločníčky, ktorá mlčala, sťaby v sebe hľadala odvahu na to prehovoriť.