Panna prežitia [1] - OPRAVUJE SA

27; Bájne kraje (2. časť)

I napriek hodinám stráveným ten deň v archívoch, i napriek tomu, že slnko sa vzdalo vlády oblohy mesiacu, nenašli ani jednu zmienku, či i len náznak toho, že jej otec by kedysi navštívil, nebodaj ešte býval v Caslyne. Pravda, bola tu možnosť, že si po odchode – ak na toto miesto vôbec niekedy zablúdil – zmenil meno, no pokladala to za veľmi nepravdepodobné. Čomu by jej otec mohol chcieť ujsť, čo by ho tu ťažilo natoľko, že vymenil jeden život za druhý?

Spytovala sa samej seba, či sa náhodou Tierra s Elarom nemohli pomýliť, či to nebola chyba, čo čítali v jej krvi, čo videli v jej očiach. Možno to nebol jej otec, možno to bola matka, kto ušiel od Bojovníkov, no možno to bola len lož a ona Polobojovníčkou nebola. Začala strácať vieru v to, že sa o svojej rodine, že sa o sebe, dozvie niečo viac, že to konečne nebudú len spomienky, no i fakty, ktorých by sa mohla chytiť, fakty, ktoré by jej ukázali, že nie je nikto. Však spomínala si na tú moc, ktorá sa ňou prehnala, keď s Lineteou prvýkrát kráčala smerom k záznamom, spomínala si na mágiu, ktorej vládla, ktorá za ňu bojovala, keď zvádzala súboj síl s mágom boja, cítila ten život a teplo, čo ňou prúdili, čo ju prebúdzali, a vedela, že to všetko bola pravda.

Stále to však nemenilo nič na tom, že jej myseľ bola vyčerpaná. Prestala vnímať, čo číta, pred hodinami, len známe meno hľadala. Oči sa jej zatvárali i napriek niekoľkým šálkam zeleného čaju, po ktorý každého poldruha hodiny jedna z nich zašla. Ruky sa jej triasli, keď zmotávala zvitky a prevracala strany, no nezdalo sa, že by si to niekto všimol. Ale keď jej viečka padli a ona v sebe nenachádzala silu ich od seba odlepiť, riekla: „Toho je priveľa. Posledné hodiny ani nevnímam a nič nevidím jasne."

„Tak sa choď najesť alebo si ľahnúť," vravela Elea, no pohľadom i napriek tomu križovala zažltnutú stránku, ktorú zvierala v rukách. „Pokojne choď na večeru, ja ťa dobehnem, len chcem dočítať tento zväzok. Je celkom zaujímavý, myslím, že by som mohla aj niečo nájsť. Pokojne choď, choď," mrmlala nesústredene zlatovláska a mávala pritom rukou smerom k dverám.

„Vraj len ten zväzok," uškrnula sa Cleo, keď sa otáčala k Linetei, no jej slová zrejme neboli nevnímané, lebo Bojovníčke zaiskrili ametysty, ktoré nosila, keď zodvihla zrak od hrubo popísanej knihy. Všetko vo výraze jej tváre jej napovedalo, že to nie prvý raz, čo stretla osobu, ktorá žila a strácala sa v stránkach príbehov.

„Neboj, dám pozor, aby potom išla spať," vravela jej žena sediaca pred ňou, pobavený úsmev jej ihral na perách, keď zbadala, ako Elea jednou rukou prechádza po riadkoch zvitku a druhou už hľadala ďalší. Mág slnka sa o svoju priateľku nebála, vedela, že bude v poriadku, lebo podobných nocí zažila už priveľa. Strachovala sa len, aby nevystrašila Lineteu, no tú potom zachytila šepkať: „Je ako Maetia - nos stále v knihách, jedle alebo vankúši." Premýšľala, či to mala počuť.

„Ďakujem. Dúfam, že budete zajtra ráno obe v poriadku," usmiala sa a hoci medzi ňou a Bojovníčkou zavládol pokoj, cítila únavu, ktorá sa im obom leskla na lícach, cítila predstavu spánku, ktorá sa jej núkala už od rána, ktorú doposiaľ úspešne nevnímala. Vedela, že by sa mala usilovať hľadať zmienku o svojich rodičoch, vedela, že by mala byť ostražitá a hodná svojho mena, no v tom momente jej myseľ patrila vyčerpanosti. Preto sa bez pozdravu otočila a zabuchla za sebou vysoké dvere.

Zhlboka sa nadýchla, v pľúcach cítila studený vzduch, ktorý ju donútil opäť vnímať a rozpamätať sa na cestu to jej izby. Stále pomaly, pokojne dýchala, kým čakala, kedy sa z jej pokožky vytratí teplo, ktoré na nej tancovalo po chvíle strávené v miestnosti bez okien. Vykročila, až keď vedela, že jej chôdza bude pevná, až keď vedela, že jej chrbát je vystretý, brada vztýčená – až keď vedela, že pôsobí isto, nezdolateľne.