Panna prežitia [1] - OPRAVUJE SA

8; Ako sa učí vzdoru (2. časť)

                   

Vzdorovito zdvihla bradu a ešte viac sa vystrela. Bridilo sa jej, že bola vystavená pohľadu mága boja, že na ňu upieral svoje zelené oči, ktoré v určitých momentoch pripomínali temnotu, že nimi po nej prechádzal, nie chlipne, no predsa spôsobom, ktorý jej bol vrcholne nepríjemný - ako keby na nej videl všetky chyby, ktoré môže, ako keby bola preňho úbohou začiatočníčkou, ako keby nič nevedela. Nedokázala tú myšlienku zniesť, prosto nie.

Vytrvalo však stála na mieste a snažila sa tváriť, že všetky tie veci nie sú skutočnosťou, že to všetko je len výplod jej fantázie, že nemá chuť pripraviť človeka pred ňou o všetky údy, aby len mohla vidieť, ako sa pred ňou plazí, ako ju prosí o zľutovanie, ktoré by mu nikdy nedarovala. Prečo aj? Videla v jeho tvári životy nevinných, ktoré zobral, utrpenie mladých, ktorí si to neslúžili, videla v ňom, že sa dopustil prehreškov horších, na aké ona bude kedy len schopná pomyslieť.

Zaujímalo ju, aký titul nosil, ako ho oslovovali. Pochybovala totiž, že ten človek z ktorého sršalo toľko násilia a skúseností, by si nevybojoval nejakú hodnosť, nejaké postavenie vo svete, kde žil. A predsa jej to nesedelo. Črty, ktoré boli rokmi zatvrdnuté, nemohli patriť človeku o toľko staršiemu od nej. Vedela, že úsmev mu je zrejme cudzím a predsa v jeho tvári mohla badať jeho známky.

„Budeš aj počúvať, čo ti vravím, alebo sa len tváriť, že sa ťa nič z toho netýka?" zavrčal na ňu nahnevane. Za normálnych okolností by priznala, že zrejme nedávala pozor a naozaj bola to jej chyba, no tu pripustila aj skutočnosť, že sa predtým nepokúsil upútať jej pozornosť, že toto bola prvá veta, ktorú jej venoval.

„Počúvam len to, čo pokladám za dôležité, takže si asi vieš spraviť predstavu mojej mienky o tvojej inteligencii," odvrkla mu a presunula sa do reality, ďaleko od jej mienok a vĺn farieb.

„V tom prípade nechápem, ako môžeš žiť na tomto mieste. Veď by si musela byť hluchá, aby si sa vyhla všetkým tým prízemným rozhovorom, ktoré denne vedieš," vrátil jej to Eeght v plnom nasadení a očakávaní, že ju tým dokáže vyprovokovať. A skutočne nemala ďaleko od toho, aby mu niečo nechrstla do tváre, aby pustila z uzdy tých démonov, ktorých sa snažila držať zviazaných, hoci nie vždy jej to vychádzalo, hoc nie vždy to chcela.

„Len skutočný bastard si môže myslieť, že je niečo viac ako ostatní, a pritom im nesiaha ani po členky. Musí to byť náročné, ale ako vidím, svojej úlohy si sa zhostil priam ukážkovo, Evasian," šplechla mu do tváre, pri čom jediným plynulým pohybom vytiahla spoza opaska dýku, ktorou si zašla poza nechty, aby z nich odstránila špinu. Ach, veľmi dobre si uvedomovala, ako arogantne sa správala, ako odporne a detinsky to muselo vyzerať, no nemohla si pomôcť. Nie keď videla jeho tvár, nie keď vedela, čo všetko by mohla spraviť, keby mala len odvahu, keby to len dovolila svojim inštinktom...

„Tú hračku môžeš rovno aj odhodiť, dnes ju nebudeš potrebovať. Chcem ťa vidieť bojovať s niečím ľahkým a takým, čím sa nemôžeš ublížiť," osopil sa na ňu a tak, ako obratne a elegantne si ona dýku vytiahla, ju jej on aj vzal a odhodil do kúta miestnosti, kam sa zapichala do škáry medzi dvoma kameňmi. Zavrčala. „Prosím, len sa netvár, že si nejako úžasne zdatná bojovníčka. To, čo si predvádzala u mňa doma, by v skutočnom svete neobstálo ani len polovicu minúty. Bola by si mŕtva skôr, ako by si sa stihla nazdať. Tomu sa však ani nejde nečudovať, keďže tvoje telo javí len minimálne známky toho, že by pravidelne cvičilo alebo bojovalo. Popravde, vyzerá biedne a dosť ma udivuje, že po takom neprofesionálnom zaobchádzaní ešte stále funguje. Predpokladám, že mávaš problémy s kolenami pri náhlych zmenách počasia a chrbát ti vypovedá službu zakaždým, keď sa čo i len o kúsok prudšie ochladí."