Panna prežitia [1] - OPRAVUJE SA

10; To nevypovedané

"Čím viac spoznávam svet, tým viac som presvedčená, že nikdy nestretnem muža, ktorého by som milovala."

-Jane Austen, Rozum a cit

Do náruče brala aspoň tucet kníh a postupne ich prekladala z jedného stolíka na druhý, pri čom k nim zakaždým pribudli nejaké ďalšie. Vlastne ani nevedela, čo hľadajú, prosto chodila za zlatovláskou, ktorá pomedzi vysoké drevené police v Knižnici zrejme tancovala, inak sa nedali vysvetliť jej jemné a tiché pohyby, tá nehlučnosť, s ktorou našľapovala, a opatrnosť, ktorá ju ten deň donútila zaodieť sa do jednoduchých šiat, aby náhodou neprekotila nejaký lampáš, či sa nezavadila o stoličku.

Cleo ju len potichu nasledovala, s každým ďalším krokom jej ruky oťažievali a po niekoľkých metroch sa jej zdalo, že bolesť, ktorá jej zo svalov vytryskuje, je snáď horšia ako tá po niekoľko hodinovom tréningu. Netušila, na čo Elea potrebuje toľko kníh, pri čom väčšina z nich boli len historické rozprávky, ktoré nikoho poriadne nezaujímali. Vlastne jej priateľka nič nepovedala. Keď za ňou prišla, že ju v deň prepustenia odprevadí do jej izby, mág somnium už stál na prahu liečební s hlavou hrdo vystretou a jediné, čo dokázala počuť, bolo mrmlanie, že okamžite musí ísť do knižnice. Ani na okamih nezaháľala a nasledovala priateľku, hoci nikdy celkom nechápala jej posadnutosť knihami.

Knihy. Och všetci svätí, nech sa snažila akokoľvek, nedokázala pochopiť ich význam. Možno sa ešte mierne stotožňovala s tými, v ktorých autori podávali fikciu. Sama zbožňovala príbehy, nebolo nič lepšie, ako keď mohla poniektoré večere chodiť do jednej z menších miestností s kreslami, klavírom a veľkým kozubom, sadnúť si do tieňa a celú noc počúvať rozprávky, legendy a mýty bardov. Občas keď zatvorila oči, videla samu seba ako jednu z dávnych kráľovien bojujúcich za slobodu a dobro, ako jednu z hrdiniek, ktoré zachraňovali, ako tú z tej dobrej strany. Občas sa v tomto svete stratila natoľko, že zabudla na realitu. Občas tomu uverila. A občas sa nechcela vrátiť.

Takže chápala, prečo ľudia tak milujú príbehy, hoci si nedokázala logicky vysvetliť, ako môže byť pre niekoho záživné hodiny nič iné nerobiť len obracať strany a čítať siahodlhé texty plné opisov i nezmyselných rozhovorov. Nevraviac o nespočetných učebniciach, knihách plných histórie a nepodložených faktov, opradenými len nezmyselnými teóriami. Za celý svoj život prečítala sotva desať  kníh a polovica z nich bola aj tak len o mágii, jej využití a o tom, ako sa s ňou má naučiť pracovať. Teraz však zrazu bola tu a jej priateľka jej do náručia každý krokom hádzala nové a nové zväzky o dejinách.

„Elea," oslovila ju jemne fučiac pod váhou svojho nákladu, ktorý sa pomaly stával neúnosným. „Prosím ťa, len mi rozumne vysvetli, prečo tu sme už polhodiny a ty vyberáš snáď každú druhú náhodnú knihu, ktorá ti príde pod ruku! Za prvé, tá kopa bude za chvíľu tak ťažká, že ju neunesiem, a za druhé, mala by si ležať u seba v izbe v posteli. Carden povedal, že ťa tam príde pozrieť, a skutočne nechcem vedieť, čo sa stane, keď zistí, že tam nie si."

Zdalo sa, že pri zmienke o plavovlasom mladíkovi jej priateľkou trhlo, no inak nedala najavo, že by vnímala jej dohováranie. Keby jej odpovedala, zrejme by prerušila tok svojich myšlienok, čo nemohla dopustiť, lebo potom by sa vzdala príležitosti na Cleo nahádzať ďalšie folianty. Niekoľko momentov teda trvalo, kým sa na ňu zlatovláska otočila, bez slova vzala polovicu publikácií a odpochodovala k jednému z voľných výklenkov na sedenie. Práve tento bol vystlaný vankúšmi na drevených doskách pokračujúcimi až k veľkému oblému oknu, cez ktoré sa dali vidieť Zelené lesy a pri dobrom počasí aj Kostol ruží.

Elea si sadla - pri tomto pohybe si stihla aj zošuchnúť jednoduché topánky z chodidiel - a ponaťahovala si nohy. Cleo len pretočila očami, stôs položila na podlahu a s hravým výrazom v očiach si prisadla k priateľke. Čierne a zlatavé vlasy sa na niekoľko okamihov splietli, tak vytvorili vodopád kontrastu, ktorý sa lial dievčinám po chrbtoch ako snúbenie dňa a noci, ako láska tmy a svetla. Niekoľko prameňov im splynulo aj do lôn, v ktorých mali položené ruky. Elea však rýchlo chytila tie Cleine a usmiala sa na ňu.