Panna prežitia [1] - OPRAVUJE SA

25; Zabúdame (1. časť)

"Praská a skřípe parapet ve věži ze slonoviny."
-Hladiny, Hapka&Horáček

Nič nevidela, len načúvala, no i to stačilo na to, aby pochopila, že opäť vníma svet skutočnosti. Do očných viečok sa jej opierali slnečné lúče, ktoré siali teplo na jej tvár – teplo, na ktoré za posledné týždne skoro zabudla. Užívala si, ako sa jej slnko hrá na pokožke, ako ju šteklí a vzbudzuje v nej dojem, že je v bezpečí. Vedela však, že bude musieť nastať chvíľa, keď oči otvorí.

Keď sa tak stalo, na zopár okamihov ju všetko oslepilo, po toľkej temnote, po toľkom prázdne dokázala vnímať priveľa farieb. Strop, na ktorý hľadela, bol ozdobený maľbami bojov a osláv pokoja. Steny okolo nej boli skrášlené vysokými oknami tvorenými hrubým sklom. Miestnosť, v ktorej sa nachádzala napriek všetkému vyvolávala pocit voľnosti a jari, ktorá sa v ich kráľovstve nemala ukázať najbližšie mesiace.

S vypätím všetkým síl sa oprela o lakte a následne posadila, jej úsilie však bolo zmarené rukou, ktorá ju pritlačila naspäť k posteli. Hlava jej prudko klesla na vankúše, no tento pohyb v nej vyvolal potrebu dostať zo svojho žalúdka posledné jedlo. Prehltla nepríjemnú pachuť a pokúsila sa zaostriť na šmuhu zlata, ktorá sa jej zjavila pred očami.

„Lež. Prebudila si sa po dňoch, počas ktorých si sa neustále hádzala a potila, takže teraz len lež. Pomôže ti to," prehovorila jej priateľka a Cleo sa skoro rozosmiala, keď upočula zvuk jej hlasu, pretože ten nahnevaný tón zmiešaný s úľavou, trpkosťou a nádejou – žiadny sen nemohol tak živý.

„Pre všetkých svätých, chcem si len sadnúť," odvetila s duchom úsmevu na perách, no po prísnom pohľade mága somnium sa len oprela o lakte a užívala si výhľad na krajinu zimy tancujúcu s rodiacou sa prírodou. „Čo sa vlastne stalo, že sa nemôžem ani len pohnúť?" spytovala sa, pohľad presunula na pomaľovaný strop; ľudia na maľbách mali špicaté uši, mandľový tvar očí a mnohým z nich sa po tele vinuli i tetovania či farebné maľby. Bojovníci z Apheenidu pôsobili vznešene – prisahala by, že cítila, ako na ňu dýcha ich tajomná moc a nevyzradené spôsoby boja i myslenia.

„Prízrak, ktorý ťa uhryzol do nohy, bol jedným z tých, ktorí majú v tele jed. Nikoho iného sa im nepodarilo kusnúť alebo poškrabať natoľko, aby sa jed dostal do krvi. Pri tvojom šťastí by to však nemalo byť neobyčajné."

Uškrnula sa a vedela, že aj v Eleiných očiach sa odrazil náznak smiechu. Skutočne to nebolo prvýkrát, čo ona skončila najhoršie spomedzi svojich priateľov na výprave – či ju svätí nemali radi, alebo im len chýbal dôvod pre zábavu, to netušila. No dostala sa cez už omnoho viac horších zranení ako len jed Gealaia, tvár smrti už poznala tak ako verne ako tú jej najlepšej priateľky, ruky diabla známe sťaby dotyk otca.

„Ako dlho som spala?" spytovala sa, hoci vedela, že tá otázka bola zbytočná – keby ju nevedeli prebudiť priveľmi dlho, odišli by bez nej, aby v časovom limite dokázali splniť misiu, na ktorú boli vyslaní. A aj keď bol jed prízraka v niektorých prípadoch smrteľne nebezpečný, pokiaľ životy nebral, spôsobil nevedomosť nanajvýš týždeň. No predsa cítila, že potrebuje do obrazu, ktorý sa jej tvoril pred očami, doplniť túto drobnú informáciu.

„Len tri dni," vzdychla si jej priateľka, pramene vlasov sa jej zaplietli pred očami a ona sa ich pokúsila odfúknuť, no márne. Videla na nej, že je vyčerpaná, že pri nej prebdela noci i dni, že únava, ktorá sa im obom leskla v tvárach bola len posilnená predstavou, čo všetko ich v blízkom čase čaká. „Tvoje telo sa s jedom vysporadúvalo trochu... náročnejšie. Všetci sme mali silné podchladenie a nedostatok živín. Hneď podnikli kroky k tomu, aby nám pomohli a teba mohli uzdraviť. Vraveli, že môžeš dostať horúčku a účinky jedu znášať trochu náročnejšie, ale mala by si sa z toho dostať. Aj napriek tomu to bolo hrozné vidieť ťa, ako sa metáš a driapeš vlastné ruky. Myslím, že bolo len dobre, že Fred tu pobudol tak krátko, zrejme by sa bol úplne zbláznil pri pohľade na..."