Panna prežitia [1] - OPRAVUJE SA

4; Ako konajú ľudia (3. časť)

Hľadela na Eleu neschopná slova. Nevedela, čo má robiť, po čom siahnuť, ako pomôcť. Zlatovláska ledva dýchala, ak sa vôbec tie krátke pohyby, ktoré vykonávali jej pľúca, dali nazvať dychom. Celé telo mala doráňané, akoby bojovala proti tuctu prízrakov úplne sama bez zbraní.

Ľadovými rukami ju trasľavo zovrela a prevrátila na brucho. Ak má niečo urobiť, tak potom jej dá dole ten odporný korzet, ktorý jej sťahoval pľúca. Pohybovala prstami najrýchlejšie, ako mohla, rozpletala šnúrky a vyťahovala priateľku z kíl látky, ktoré mala omotané okolo tela.

Ani na chvíľu nepomyslela na to, že na ňu Eeght stále hľadí. Jediné, čo bolo v tom okamihu podstatné, bolo, aby Elea prežila, aby ju dostala k liečiteľom v Penaeri, ktorí jej pomôžu.

Prudko ju obrátila späť na chrbát a v pamäti lovila, ako má dať človeku umelé dýchanie. Nikdy si to poriadne nevedela zapamätať, preto teraz chvíľu len hlúpo pozerala na tenké ústa svojej priateľky a dúfala, že nie je príliš neskoro.

Marilo sa jej niečo podobné tomu, že ak človek ešte dýcha, resuscitácia je vylúčená. Vzhľadom na to, že jej úbohé schopnosti ďalej nesiahali, len si sadla na päty a od číreho zúfalstva sa roztriasla.

Spoza nej k nej doľahol hlas človeka, ktorého by najradšej zakopala pod zem, keby mohla. Musel jej ešte raz zopakovať, čo vravel, pretože od hnevu mu nerozumela.

„To vás skutočne nenaučili viac ako len to, že pri prvej pomoci máte rozviazať šaty?"

Rýchlo sa obrátila, jej zrak zbraň osudu, ktorá o životy pripravovala mnohých ľudí, ktorá sa poriadne nedala zastaviť. Čo si snáď neuvedomuje, že kvôli nemu, že kvôli jeho odpornej, neprirodzenej moci, teraz Elea leží na zemi neschopná pohybu? Vari je skutočne taký kretén, že sa na ňu uškŕňa, keď mu pred očami umiera človek? Je naozaj tak veľmi bezcitný, tak veľmi neľudský?

„Oveľa viac by pomohlo, keby si na chvíľu zabudol, aké hovädo si, zahral sa na niekoho užitočného a doniesol pohár vody," vravela ticho, jej hlas sa zdal byť len zvukom strachu, nenávisti, zvukom hnevu a odporu, číry ako jazerá za splnu.

„Nemyslím, že budú vaši nadriadení veľmi nadšení, keď zistia, ako veľmi si ju donútila vyčerpať sa a potom ešte aj bojovať. Tvoja ohľaduplnosť je skutočne neskonalá a zábudlivosť sotva patrná," riekol, keď vychádzal z chodby do jedných z dverí napravo. Nechcela vedieť, prečo sa rozhodol im nakoniec pomôcť - jediné, na čom záležalo, bolo, ako odčiní svoj skutok.

Nechcela si pripustiť, že Eeght mal pravdu. Nebola hlúpa, ani zahľadená do seba. Vedela, akú moc v sebe jej priateľka nosí, čo všetko dokáže. Jej kúzla boli silné, zasiahnutý mal skutočne problém rozoznať realitu, no nikdy sa jej nestalo, že by sa bola až natoľko vyčerpala.

Pravda však bola, že zabudla a nevnímala - skutočnosť, že ich mágia je obmedzená, že ju nemôžu využívať naplno a že to ovplyvní aj ich zdravie, na ňu doľahla, až keď hľadela na Eleu, ako leží na zemi a ledva žije. Nebola neohľaduplná, len zabudla - prosto zabudla a teraz to ľutovala, tak veľmi ľutovala...

Ako natočila hlavu, v kútiku oka postrehla, ako sa niečo zalesklo. Na prvýkrát to však nevidela jasne. Poobzerala sa po chodbe, no nič nezbadala. Skrine a výzbroje boli v tieni, slnečné lúče prenikali len cez matné sklo na dverách - dva hrubé pruhy sa snúbili po zopár metroch do jedného, ktorý prinášal koberec, na ktorom kľačali, do krvavočervených farieb.