Panna prežitia [1] - OPRAVUJE SA

29; Predohra

"Carpe diem. Carpe nocte."
-latinská fráza

Bolo to už niekoľko dní odvtedy, čo opustili Caslyn a premiestnili sa do Hmlistých hôr – niekoľko dní odvtedy, čo sa zobudila so zúfalým krikom, súznejúci s pocitom, že sa už nikdy nebude schopná postaviť na nohy. No i napriek nekonečným bolestiam, ktoré ju dlhé hodiny sužovali, teraz krivkala pomedzi svojimi priateľmi, opierajúc sa o pokrútený konár, bez ktorého by nebola schopná úplne stáť.

Nenávidela sa za tú slabosť, nenávidela sa za tú chvíľu nepozornosti, ktorá ju do tohto stavu uviedla. Keby len bola vtedy pozornejšia, keby len vtedy skutočne upriamovala všetku svoju pozornosť na boj, nikdy by sa to nestalo. Mohli by poraziť zvyšných nardehov spoločne. No takto bola odkázaná len na matnú spomienku bojovníka, vynárajúceho sa spoza skál, utopeného v tmavej krvi, v posledných pléach nočných môr detí. A tak sa nenávidela i za to, že nebola dostatočne silná, aby to vydržala, aby bojovala ďalej, bo vedela, že keď to dokázal Eeght Evasian, ona musí tiež.

Strávila teda tak posledné dni; utopená v nenávisti sebe vlastnej, vo výčitkách, ktoré boli nemiestne, a v snoch, o ktorých vedela, že by nikdy neboli skutočné. Tieto city, tieto myšlienky tkali jej hodiny, tkali jej dni, tkali večery, počas ktorých sa už nevládala hýbať a bezvládne padala k zemi, tkali prázdne noci a tiché plače dávno stratených spomienok. I preto si sprvu nevšimla, že jej srdce planie.

Prvý raz, keď si to uvedomila, sa zľakla, bála sa, že to je následok jedu nardehov, ktorý sa jej dostal do krvi, no vzápätí tá iskra zhasla, neobjavujúca sa až do ďalšieho rána, kedy v nej planula dlhšie. Strach v nej stále rástol, i kvôli tomu, že toto teplo – ten pokoj, istota, kradmá radosť – prichádzalo v nepravidelných intervaloch, v rozdielnych návaloch intenzity. Nikdy ich nevedela odhadnúť, nikdy ich nevedela predpovedať, akokoľvek sa snažila.

Premýšľala, že by o tom povedala Eley, nepochybovala totiž, že jej priateľka by na to našla nejakú odpoveď, skôr či neskôr, s knihami či bez nich. No táto predstava jej nebola po vôli, hlavne keď vedela, že i mág somnium utŕžil počas boja nemalé zranenia. Vyčerpanie sa Eley zračilo v tvári aj napriek niekoľkohodinovému spánku, bola mĺkva viac ako zvyčajne – sotva ich pozdravila, keď sa ponárala do vlastných predstáv. A Cleo mohla len hádať, či to bolo kvôli tomu, že smútila za Cardenom, či kvôli tomu, že na boji zlyhala, či o nich prosto pochybovala, či sa jej cnelo za domovom. Mala jej pomôcť, ako správna priateľka sa s ňou mala pozhovárať, no vedela i napriek tomu, i napriek všetkému zostávala ticho.

Mohla by sa pokúsiť to vysvetliť Frederickovi, no pochybovala, že by ju pochopil. I ich komunikácia bola minimálna, obmedzovala sa len na prosté otázky o tom, či sa nepotrebuje, najesť, napiť, ľahnúť si. Bral za ňu jej nočné hliadky, aby sa nemusela ešte viac vyčerpať, nosil jej batoh a ona mu za to bola nekonečne vďačná, hoci to nedokázala vysloviť. Len dúfala, že jej pohľad plný vďaky i útechy mu stačil. Ich rozhovory boli potom nepodstatné.

Jediný z ich malej výpravy, komu by sa, snáď, mohla zveriť, bol mág boja. No i tento rozhovor, vedela, by bol pre ňu útrpným, keďže sa Eeghtovi ešte nepoďakoval za záchranu jej života – za záchranu ich životov, za to, ako vďaka nemu ešte nepoklesli, ako vďaka nemu ich výprava môže pokračovať ďalej. No keď videla, ako sa tváril, keď badala to opovrhnutie v jeho tvári, pochopila, že tú vďaku od nej neočakával.

I to bol dôvod, prečo sa obávala rozhovoru s ním; lebo v jeho pohľadoch viac nebadala nenávisť, v jeho pohľadoch viac nenachádzala potrebu pripraviť ju o život, spôsobiť jej utrpenie pekiel – tak ako to aj ona vo vnútri postrádala. A bála sa toho, bála sa toho viac, ako si bola ochotná pripustiť. Pretože čo malo nasledovať po nenávisti, aký cit ju mal nahradiť? Nebola natoľko hlúpa, aby si myslela, že keď jej zášť zmizne, ich vzťah sa rozpadne, skončí - nato mali až priveľa spoločných spomienok. Tak sa pýtala hviezd v tichých nociach, tak sa pýtala slnka počas mĺkvych dní, tak sa modlila k svätým počas chvíľ zúfania, čo s nimi bude, ako sa to skončí.