Panna prežitia [1] - OPRAVUJE SA

25; Zabúdame (2. časť)

Miestnosť, v ktorej stála, sa zdala príliš veľkou na to, aby bola určená len pre niekoľko ľudí. Jej steny boli vysoké, okná, ktoré sa vyzerali byť stvorené zo skla kryštálov, lemovali jednu celú stenu, ktorá im ponúkala výhľad na lesy ťahajúce sa do neznáma, na ktoré dopadala noc. Mesiac panoval na oblohe, v kráse splnu sa skrývalo toľko nevypovedaného, keď sa ona i jej spoločníci stretali s pánmi Caslynu, sídla bojovníkov z Apheenidu, v ktorom prebývali.

Nútila svoje plecia, aby jej padali dozadu, ruky pokojne spočívali v lone, bradu držala vysoko, ako ju to učili, pohľad mala neprístupný, hoci vedela, že v jej nepravidelnom dýchaní sa dalo spozorovať, ako veľmi nepríjemné jej je ta stáť. Prešlo len zopár hodín od jej prebudenia a ju stále prepadali triašky i záchvaty nevydržateľného tepla. Aj napriek tomu však nezrušila stretnutie, ktoré bolo dôležité nie len pre jej priateľov, ale aj pre samotných pánov, ak mala súdiť podľa výrazu ich tváre.

Prekvapilo ju, keď na prvý pohľad nezbadala okolo seba žiadne stoličky, na ktoré by si mohli vznešení Bojovníci sadnúť. Stačilo však len zopár momentov, aby si uvedomila, že títo ľudia, tieto stvorenia z legiend, mali iné zvyklosti, iné tradície ako mágovia. Mýty, ktoré počula, vraveli o tom, ako v krajine za morom, nepoznali tróny, koruny ani drahé róby pretkávané perlami. Básnili o ostrove, na ktorom, hoci mali predstavených, žili všetci v rovnosti, kde si navzájom načúvali, kde si vážili tých druhých.

Opäť bola len dieťaťom, ktoré načúvalo povestiam o zemi, kde pri stretnutiach stáli, či sedeli za okrúhlym stolom, opäť sa strácala v predstavách o ríšach, kde hviezdy nemali moc, kde oni sami boli pánmi svojho osudu – bez svätých, bez bohov, bez viery v nevidené. Snívala o tom vzdialenom svete, snívala o ľuďoch, ktorí si boli rovní, ktorých neovládali ich páni. Snívala o nich po každej bitke, po každej vražde, po každom novom zákone, ktorý bol vydaný.

„Je nám cťou," oslovila ju i jej spoločníkov vysoká bojovníčka s vlasmi zo zlata, „privítať vás v Caslyne, mágovia. Poctou pre nás hostiť vás, kým nebudete potrební inde."

Snažila sa držať svoj postoj stály, svätí vedia, že sa snažila, no keď upočula ten pevný hlas, ktorý ničil svety, ktorý bojoval bez zbraní, roztriasli sa jej kolená. Cítila, ako moc, ktorú v sebe nosí, ako Apheenid, ktorý ju ovládal, zareval, ako sa prebudil pri tóne tých viet – akoby našiel domov.

Predtým, ako sem vstúpili, jej Elea rozpovedala všetko o caslynských manželoch, ktorí vybavovali úradné záležitosti. Poznala pánov Elera a Tierru, vojnových hrdinov, ktorí zachránili svojich ľudí a priviedli ich do bezpečia, hrdinov, ktorí ich od toho okamihu ochraňovali, ktorí stále po bokoch nosili meče ukované jednými z najlepších kováčov, o akých sa kedy počulo. Povedala jej, že i oni vedeli ich mená, že i oni poznali ich minulosť, že keď sa na nich pozreli, cítili mágiu, ktorá nimi prúdila, cítili životy, ktoré zobrali, a temnotu, ktorá v nich dlela.

„A nám je poctou, že tu môžeme prebývať," odvetil Eeght a hlavu mierne sklonil, snáď v náznaku poklony – ako pripomienka, že pozná ich zvyky, no ctí si i svoje. Nikto z prítomných to gesto však nezopakoval a ona si uvedomila, že toto teraz nie je ich miesto, že páni, ktorí ich vítali, sa budú zhovárať s mágom boja, no ako videla jeho tvár, ako badala tie zatvrdnuté črty, nepochybovala, že toto bolo to, pre čo ho učili.

Temné oči poznačené časom Elara Caslynského sa zaleskli, keď sa jeho pohľad stretol s bojovníkovým, akoby videl niečo, čo oni nie. „Eeght Evasian," riekol nakoniec, jeho slová pevné, nezlomné, „hoci moja manželka naznačila, že ste tu vítaní bez ohľadu na dĺžku doby, ktorú tu pobudnete, potrebujeme vám položiť otázku, na ktorý deň pripadá váš odchod."