Panna prežitia [1] - OPRAVUJE SA

21; Tiaž zimných vločiek (3. časť)

Už chvíľu stála v tmavej chodbe snažiac sa polapiť dych, ktorý stratila, keď sa hnala za Elelou a Cardenom, ktorí mali od jej pána jasné príkazy o tom, kde sa majú stretnúť. Jej pohľad sa pristavil na Zarevovi, ktorý bol ten večer odetý v rúchu bezodnej čiernej, ktorú miestami pretkávala strieborná niť akoby dôkaz toho, že hviezdy ešte stále svietia. V jeho pohľade, ktorý sa dal prirovnať len polnoci, sa zračila nechuť, nechuť a opovrhnutie, keď na ňu hľadel, no možno sa jej to len zdalo, možno to bol len záblesk okamihu, len jej predstavivosť. To však už vedeli len svätí, pretože skôr, ako si to stihla uvedomiť, sa obrátila na bojovníka, ktorý s nimi stál v tme a nedával o sebe vedieť.

Netušila, prečo tam bol s nimi, no muselo to byť zrejme veľmi dôležité. Čo sa stalo, že Zarev odišiel z tak dlho pripravovaných Zimných slávností, opustil zvyšných panovníkoch, po korunách ktorých túžil, a zavolal ich na stretnutie? Čo už len mohlo byť tak naliehavé, že sa to nedalo odložiť na ďalší deň, či i len do ďalšieho rána? Cleo si to radšej ani nechcela predstavovať, no jej myseľ s ňou odmietala spolupracovať a podsúvala jej predstavy predlhých mučení a vypočúvaní – buď jej alebo priateľov, ktorí tam boli s ňou. Pochybovala totiž, že Zarev by sa opovážil zdvihnúť ruku proti Eeghtovi Evasianovi, jednému z najsilnejších mágov, akých kedy stretla.

Naspäť na zatuchnutú chodbu Južného krídla ju priviedol až stisk Fredovej ruky – jej milovaný ju nepustil počas celého behu, ich ruky boli prepletené, boli kotvou k tomuto svetu, k týmto udalostiam, bol to dôvod, pre čo sa odvážila otvoriť oči, pre čo sa odvážila odvrátiť zrak od svojho trénera a zhlboka sa nadýchnuť. Ten dotyk bol všetko, čo potrebovala; bola to jej záchrana, bola to jej nádej, bola to pripomienka, že ak to vydržia dokonca, všetko sa stane lepším. Inú možnosť si nepripúšťala. A tak, keď pán Sharu prehovoril pevným hlasom nepatriacim jeho telu, nebála sa.

„Zavolal som vás sem," začal starec, ktorý sa pred nimi opieral o stenu, „pretože sa zajtra na úsvite vydáte na misiu, z ktorej buď prinesiete Zlatú knihu, alebo sa z nej nemusíte vracať vôbec. Predpokladám, že páni Neerasovci sú, ako inak, už oboznámení s našou situáciou, preto je zbytočné sa pred nimi snažiť čokoľvek zatajiť."

Prekvapenie, ktoré sa usadilo v tvárach bratov, bolelo viac, ako si bola ochotná priznať. Bola to len ďalšia rana, ktorú si sama spôsobila, len ďalší poklesok, ktorého sa dopustila. Svoj zrak obrátila k zlatovláske, v ktorej pohľade našla rovnakú beznádej a to jej stačilo na to, aby pochopila, že ani ona nikomu nepovedala o Zlatej knihe a Wanthovi, či ich snahe vypátrať, kto pod touto prezývkou vystupuje a oslabuje moc Zlatej knihy až v takej miere, že to ovplyvňuje aj ich mágiu. Cleo vedela, že si Zarev musel niečo vymyslieť, aby zakryl skutočnosť, že svoju moc nemôžu poriadne používať – a možno len vydal vyhlásenie, ktorým používanie mágie zakazoval. Uvedomila si, že vôbec netušila, čo sa stalo, že Zarev ľudu mohol pokojne povedať pravdu. No podľa výrazu Frederickovej a Cardenovej tváre o tom pochybovala.

Samozrejme, že si to všimol aj Zarev, ktorému sa do pohľadu vkradol pobavenie a akási krutosť, ktorú nevedela ani len správne pomenovať, len vedela, že tam je, a jej prvýkrát v živote napadlo, či ich posledný potomok línie Raarksovcov-Morosisovcov nenávidel, či nimi všetkými nepohŕdal pre ich správanie alebo i len postavenie.

„Ako však vidím, asi ste sa stali viac oddanejšími korune a trónu, keď ste takúto informáciu neprezradili svojim spoločníkom. Som príjemne prekvapený vaším správaním, ktoré, dúfam, zostane už len takéto a bude sa len zlepšovať. V opačnom prípade, ako viete, by to muselo niesť určité následky. Ale nie sme tu pre to, aby vám niekto držal prednášku o tom, ako sa máte správať. Dôvod, prečo som si vás sem dal zavolať, je, že pán Evasian sa rozhodol, že nám prezradí miesto úkrytu Zlatej knihy a zavedie vás tam. Presnú lokalitu poznám len ja a on pre prípad, že by sa táto informácia mohla dostať do nepriaznivých rúk. Celá cesta by vám mala zabrať len niečo cez tri mesiace s predpokladom, že nebudete mať problémy s nálezom knihy alebo sa nevyskytne žiadne zranenie alebo choroba. Samozrejme, bude to nadmieru nebezpečné, ak si uvedomíme silu tohtoročnej zimy, no posielam vás tam s tým, že ste jednými z mojich najlepších bojovníkov a že sa vám len ťažko niekto vyrovná. Ak sa z tejto výpravy nevrátite v priebehu nasledujúceho polroka, budeme vás, bohužiaľ, musieť pokladať za nezvestných."