Panna prežitia [1] - OPRAVUJE SA

26; Triumfy a prehry

"Obaja sme boli stvorení v chaose,
obaja sme sa narodili, aby sme ničili,
bol si ako smrť,
ja ako vojna,
a keď sme sa stretli, bastard,
vtedy sme spálili svet."
-neznámy (Born Disaster), upravené (voľný preklad)

Prstami si behala po vlasoch, keď v kúte miestnosti čakala na Eeghta Evasiana, jej samozvaného trénera, ktorý trval na tom, že pred odchodom z Caslynu musí ona i Elea absolvovať aspoň jeden tréning. Preto len ráno potom, ako celú noc s Lineteou Petriyphe prehľadala snáď i desiatky záznamov, nehybne stála, opierajúc sa o chladnú stenu, ktorá ju aspoň z časti prebúdzala.

Mysľou jej lietali myšlienky, domnienky, nápady, čo všetko ešte musí stihnúť. Mala tak málo času, tak málo hodín predtým, ako odíde z tejto budovy, ktorá by jej mohla poskytnúť bližšie informácie o jej rodine, a ona i napriek tomu cítila, že stále ešte nie je úplne zotavená, že jej telo si stále vyžaduje oddych. Lenže ich odchod, ktorý znamenal i pokračovanie v náročnej ceste za Zlatou knihou, padol na druhý deň po schôdzi, svätí jej teda nepriali, aby sa jej tohto potešenia dostalo.

Zo smútku i melanchólie ju vytrhli vŕzgajúce dvere po jej pravici, cez ktoré k nej vstúpila vysoká osoba, blížiaca sa k nej smrtiacou chôdzou, no ona sa nepohla, nedávala na vedomie, že by ju príchod toho muža, lebo robustná postava nesúca desiatky čepelí a zbraní nemohla byť ženská, vyrušil. Naďalej len hľadela do neznáma, naďalej len pozorovala pevné kamene pred ňou, snáď i preto, lebo chcela uniknúť tomu, čo malo nasledovať, chcela uniknúť porážke, ktorá ju ešte len viac oslabí a vyčerpá. Keď už však od nej bol bojovník len na niekoľko metrov, prudko sa naňho otočila, spravila k nemu krok, v jej očiach únava a odpor.

Keď sa ich pohľady stretli, cítila, ako medzi nimi zavládlo napätie, nepoznané napätie, ktorého sa zľakla. Necítila tú nenávisť, tú túžbu podrezať mu hrdlo a vylupnuť oči, nechcela spáliť každý kúsok zeme, na ktorý stúpil, nechcela viac ukázať svetu jeho chyby a zosmiešniť, nechcela mu priniesť toľkú hanbu, bolesť sveta, že by sa zbláznil. Kam sa to podelo, kam to všetko šlo, len svätí vedia, no už to viac nebadala, už to viac nehorelo v jej vnútri, ktoré sa zdalo byť príliš pokojným, a vedela, že to nikdy ani nezahorí.

A v tom, keď sa jej zrak rozjasnil, v jeho oknách do duše, zatvorenými pred svetom, videla, že on tú nenávisť v sebe postráda tiež.

„Moje zbrane," zachripela, jej hlas ozvenou zmätenosti i únavy. Vedela, že tou jedinou vetou ho taktiež prebudila, že už i on sa prestal zaoberať tým, čo ich spájalo, a svoju pozornosť, ako aj posmešný úsmev, darovával jej osobnosti, vedomý si toho, že zášť v nej už neplanula.

„Až potom. Dnes mi predvedieš, čo dokáže tvoja mágia," riekol ticho, keď sa od neho vzdialila vo viere, že pri nečakanom útoku by tak získala výhodu.

„Mám to zakázané," odporovala mu, rada, že aspoň z tejto úlohy sa bude môcť v ten deň vyvliecť. „Navyše je dosť možné, že sa príliš unavím a opäť odpadnem, čím by som si ešte viac narušila zdravie, takže by sme tu museli ostávať ešte dlhšie."

„Hlúposť - ak je pravda, že tvoj otec bol Bojovník, čo z teba robí Polobojovníčku," pohŕdavosť v jeho hlase bola neprepočuteľná, „tvoja mágia, životná sila a vnemy by sa mali znásobiť, čo znamená, že ak si mala predtým problém s veľkým alebo aj rýchlym vyčerpaním, keď je Zlatá kniha v ohrození, teraz by mali byť tieto príznaky utlmené. Dokonca by tvoja moc mala byť rozmernejšia než obyčajne."

„To je..." začala namietať, pretože nemala chuť prebúdzať svoju mágiu k životu po toľkých dňoch plných ticha, no potom si spomenula na silu prúdiacu jej žilami, zlaté svetlo vyžarujúce spod jej pokožky a pocit naplnenia, keď posledný večer kráčala s Lineteou k záznamom – všetko, čo v sebe mala, a ešte viac, všetko, čo v sebe nosila, by konečne mohla ukázať svetu, konečne by mu mohla predviesť, že i ona zvládne poraziť svoje temnoty, že i ona ich môže prijať.