Panna prežitia [1] - OPRAVUJE SA

15; Umenie chodenia po vode (1. časť)

"Stále sa na ňu pozeral, akoby jej mohol zlomiť väzy a užíval by si to."

-neznámy (voľný preklad)

            

Celou silou rozrazila vysoké dvere, ktoré viedli do tréningovej miestnosti, kde na ňu už čakal Eeght. Zlosť sršala z každého póru jej tela, zdalo sa jej, že sa ňou môže zadusiť. Cítila, ako obaľuje každú jej myšlienku, ako sa jej vtiera do mysle, opantáva city a koná za ňu, ako je vďaka nej niekým iným. Nenávidela ten pocit, nenávidela samu seba za to, že dovolila tak jednoduchej emócii prevziať nad ňou vládu, a predsa s tým nič nemohla robiť, predsa počula svoje nahnevané kroky, ako sa odrážajú od kamenných stien, predsa sa jej zdalo, že bes, ktorý sa ňou preháňal, dokázal zabíjať, že jej pohľad bol smrtiaci.

Ešte stále jej v hlave zneli Eleine slová spred chvíle. Vraj sa máš okamžite dostaviť na tréning. A vraj bez zbraní, úplne bez zbraní, svätí vedia prečo. Zrejme mu zase niečo preletelo cez nos. Veľmi dobre si spomínala, ako mu deň predtým vravela, že dnes nebude môcť prísť - jednak preto, lebo sa konalo zasadnutie Nižšej rady ohľadom Zimných osláv, a jednako, lebo jej svaly z neustáleho cvičenia začínali vypovedať funkciu; neraz sa jej už stalo, že sa jej v strede chôdze podlomili nohy a ona sa na chodbe zrútila na zem, desiatky ľudí hľadajúci zdroj rachotu, no ani jednému nenapadlo pozrieť sa dole.

Takže áno, bola nahnevaná, bola vytočená, mala pocit, že by dokázala chrliť plamene, že by sa mohla premeniť na bájne jaštery, o ktorých sa priadla len legendy a ktoré údajne bývali v Sopečných planinách. Zdalo sa jej, že keby boli draci skutoční, ona by bola jedným z nich. Krv v nej vrela, zahaľovala všetko, čo videla, do svojho oparu a jej sa zrazu zdalo, že sa ocitla na bojisku, že opäť vidí ležať nevinných pod jej nohami, že opäť zviera meč, z ktorého jej kvapká tá životodarná tekutina, a ona sa pomedzi mŕtvoly prechádza, ráta, koľko ľudí zabila.

Nenávidela ho. Tak veľmi ho nenávidela, až mala pocit, že to snáď ani nie možné. Vždy keď aj len náhodou zahliadla jeho tmavé vlasy, ktoré sa dĺžkou podobali skôr ženským, alebo oči pripomínajúce najtemnejšie zákutia Zelených lesov, tajné sny a neznášané túžby, za ktoré sa každý hanbil. Akoby stelesňoval všetko, čím v tomto svete opovrhovala, čím sa nikdy nechcela stať, všetko, čo by s bázňou zničila.

„Tak som tu," zavrčala, keď dopochodovala k svojmu trénerovi, ktorý sa opieral o náprotivnú stenu dverí, nožom si ryl pod nechty, na tvári ani len náznak toho, že by zaregistroval jej príchod, alebo neprirodzené teplo, ktoré sa začalo šíriť z jej tela. Keď sa ani po niekoľkých sekundách nedostavila od neho patričná reakcia, rozhodla sa pre radikálne riešenie - s celou silou, ktorú v sebe našla, mu dupla na nohu, pri čom z plných pľúc zrevala: „Hej, bastard!"

Eeght k nej konečne obrátil pohľad, no prekvapilo ju, čo v ňom zahliadla. Nie podráždenosť ani zlosť za to, že mu tak neuvážene a s pýchou skoro pomliaždila prsty. V očiach sa mu zračilo pobavenie, ktoré nedokázala vystáť, pobavenie, ktoré vravelo, že je len hlúpa hus, ktorá v sebe nemá ani za článok prsta rozumu, ktorý by sa dal použiť, nevraviac o bojových schopnostiach. Akoby bola len dieťa, ktoré treba viesť za ruku, lebo bez pomoci by padlo. Akoby nebola ničím viac len nezapamätania hodnou úbožiačkou. Mala chuť mu za to vylúpnuť tie jeho oči z jamôk, aby sa tak na ňu už nikdy nepozrel.

„Och, prepáč, že som si ťa nevšimol, ale to vieš - také arogantné červy sa vždy ľahko prehliadajú," bola jediná odpoveď, ktorej sa jej dostalo. Do pohľadu jej vstúpila zúrivosť, ktorá by sa dala nazvať zvieracou, ak vôbec, pretože ten bes, tie pocity, tá nenávisť - žiadny človek nebol schopný takých surových, nehonosných, prízemných emócií, aké sa jej v tom momente, len v tom záblesku okamihu, objavili v tvári, ktoré postrehol aj mág boja a s prekvapením zistil, že na ňu hľadel úplne rovnako, s rovnakou vášňou a nenávisťou, ktorá medzi nimi dlela, ktorá ich nevedno ako spájala.