Everything is fake

POV: Tatiana ♥4♥

13.03. Dátum, ktorý si budem pamätať navždy. Rozmýšľali ste už či existuje pravá láska? Ja áno a vždy keď som začala veriť, niečo mi znova a znova dalo dôvod, že pravá láska je len v knihách, vo filmoch.  Ale čo ak príde niekto, kto vás presvedčí o opaku? 

Je štvrtok 13. marca a ja sedím v škole a pozerám sa z okna a moje oči oslepujú lúče ostrého slnka.  V škole nie som obľúbená a ani neviem prečo. Ľudia sa držia ďalej odo mňa a ja od nich. Chodím do jazykovej školy a som tretiačka. V škole mám len jednu kamarátku a tou je Camilla. Je krásna. Rovné, blond až dokonca biele vlasy, modré oči ako oceán, presný opak mňa, kučeravej brunetky s orieškovými očami. Cami je tu na výmennom pobyte, keď tu ukončí štúdium, vráti sa späť do Portlanda v Oregone. Stále mi sľubuje, že ma tam dotiahne aspoň na návštevu.  Ja by som bola veľmi rada, lenže moja mama. Mám 17, o tri mesiace 18 ale ona ma drží na krátkom špagáte. Milujem rušné, veľké mestá ale zároveň aj kľud. Nejde  dohromady, že som introvent a milujem rušné mestá plné ľudí? Ani mne.  

Konečne nám skončila škola, aspoň na dnes. A teraz sedíme v malej kaviarničke v meste. ,,Ideme?" spýtala sa a ukázala Cami na obrazovku mobilu. ,, To nemyslíš vážne Cami, však? Dobre vieš, že nemám rada párty a rôzne udalosti tohto typu." odpila som si zo svojho najobľúbenejšieho drinku. ,,Poď Tatiana, prosím! Budeme tam len chvíľu."  povedala s jej veľmi výraznou angličtinou. ,,A naviac David povedal nech prídeme." Ja som to vedela. David, jej ctiteľ.  ,, Dobre  teda ale len na chvíľu. " povedala som a Cami ma silno objala. ,,Takže zajtra! Tak sa teším!" Ešte chvíľu sme sa rozprávali a potom sme sa rozlúčili. 

Milujem keď si po dlhom a náročnom dni ľahnem do svojej vyhriatej postele. Po všetkých domácich prácach a vecí do školy som mala konečne čas otvoriť notebook a pozrieť sa na čo je nové na fejk účte. ,,Oh! On!" vykríkla som tlmene. Dúfam, že mňa nepočuli rodičia. Asi nie,  ani môj o 5 rokov starší brat. TEN chlapec, ktorého meno neviem, takže ho musím oslovovať Ten, potvrdil žiadosť o priateľstvo. ,,Fíha, aké fotky tam má." hovorila som sama so sebou potichu. Mám mu napísať, nemám? Neviem. Napísala som. ,,Ahoj, ty." ruky sa mi potili a srdce mi išlo vyskočiť z hrude. ,,Ahoj, ty. Ako sa máš, ty?" odpísal, trvalo mu to asi pol minúty. Písali sme si asi do pol tretej rána. Má 19, býva asi 80 kilometrov odo mňa, má zmysel pre humor, pre môj humor hlavne. Dozvedela som sa toľko zaujímavosti o ňom. A on zasa o mne, čo nevedia ani moje najlepšie kamarátky. Dúfam, že z tohoto nezíde nič zlé. Prosím. Prečo toto musí byť cez fejk? Dobre, nemusíte mi ani odpovedať. Lebo ja viem odpoveď. Mám prehnane nízke sebavedomie, som hanblivá a nemilujem sa.  A teraz? Už som v tom po uši. Zaspávam s obrovským úsmevom na tvári a teším kedy si zasa napíšeme svoje ahoj.