Everything is fake

POV: Nicol ♥21♥

Zaspala som Martinovi na hrudi. Bola to krásna noc. No teraz ležím nahá na posteli pod tenkou, hodvábnou prikrývkou sama. Prečo som bola taká blbá? Čo som si to myslela? Bol to síce úžasný sex, ale nemala som sa s ním vyspať na prvom rande. Teraz si bude myslieť, že som ľahká žena. Martin zmizol, lebo si myslí, že som takáto. Ale ja taká nie som, netuším, čo sa to so mnou minulú noc stalo. Prebudil sa vo mne chtíč, prahla som po ňom. Túžila som po ňom.  Musela som ho mať. 

Po dlhom pozeraní do stropu, som vstala a dala som si horúcu sprchu. Musím tento apartmán poriadne využiť, než za neho utratím všetky úspory z brigády. Teraz nemám ani dobrú kamarátku, ktorej by som sa vyspovedala. Strašne mňa to mrzí. Ani nie nedávno som sa dozvedela, že Tatiana a Adam spolu chodia. Ani by som to nevedela, keby Tatiana nedala fotku na Instagram s Adamom, kde sa bozkávajú. Ja im to prajem, zrejme si vyriešili to, čo sa stalo pred pár rokmi. Som šťastná, že je šťastná a stále dúfam, že sa niekedy udobríme. 

Z apartmánu som išla hneď rovno k recepcii. Marek tam nebol, miesto neho tam stála jeho kolegyňa. ,,Prosíte si?" spýtala sa. ,,Chcem zaplatiť apartmán 512," povedala som a vyťahovala som kabelky peňaženku. Recepčná prikývla  a niečo ťukala do počítača. ,,Apartmán číslo 512 bol už zaplatený," odfrkla a prestala sa mi venovať. Nechápala som, tak som tam stála ako prikovaná. Kto to zaplatil? Jedine Marek, ako keby mi už tých láskavostí neposkytol dosť. Ako mu to všetko oplatím? ,,Marek to zaplatil?" spýtala som sa slečny a ona prevrátila očami. ,,Nie. Nie je tu meno ale ten, čo to zaplatil vyšiel z vášho apartmánu."  Zasa sa vrátila k práci a ignorovala ma. Martin? Čože? Teraz sa cítim o veľa horšie. Ľutuje ma, nechcem aby ma ľutoval. Musím mu to vrátiť, neviem síce ako, ale raz mu to vrátim. Už ho pravdepodobne nikdy neuvidím, ľutuje mňa, ľutuje, že so mnou strávil noc a ja sa cítim pod psa.   

Deň ubehol rýchlejšie, ako som si myslela. Je pol desiatej večer a ja som som zatvorená v svojej izbe a rozmýšľam. Rozmýšľam nad tým, čo keby. Čo keby som ho nezviedla? Zviedla som ho vôbec alebo to v tú chvíľu chcel aj on? Čo keby mu teraz zavolám? Nie. Nemôžem, nebudem predsa taká, nebudem sa mu strkať do zadku, nie je to správne. Každý chlap by mal vedieť, že keď im nepíšeme, neznamená to, že na nich nemyslíme. Myslíme, viac než si dokážu predstaviť. Len chceme mať nejakú dôstojnosť.  

Tak veľmi chcem Tatiane napísať ale nebudem ju otravovať. Zaslúži si byť šťastná, všetci si zaslúžia byť šťastní. 

Pri počúvaní pesničiek som nad ničím nerozmýšľala. Zatvorila som oči, ľahla som si na posteľ s rukami za hlavou a nechala som sa unášať melódiou mojej obľúbenej pesničky. Ani neviem ako som zaspala. Zobudila som sa tesne pred polnocou, keď som začula búchanie na okno. Nebolo to búchanie, skôr ako keby doň niekto hádzal malé kamienky. 

Vstala som a obula som si papuče. Pretrela som si oči a odhrnula som záves na okne. Nebolo nič vidieť, tak som okno otvorila. Keď som vystrčila hlavu von, nemohla som uveriť vlastným očiam. Stál tam. Pred mojim domom. Pod mojim oknom. ,,Martin?!" zhúkla som.