Everything is fake

POV: Nicol ♥7♥

Po noci plnej alkoholu a zábavy, som nechcela vstať z postele. Aspoň že je víkend, aké sú moje plány? Príde ku mne Tatiana, porozprávame sa detailne o Mateskovi a Mirovi, a inak aj o Adamovi, včera som si všimla že sa na Tatianu pozeral nie ako na kamarátku ale inak, zamilovane. Keď som tancovala s Cami a Davidom, Adam sa k nej priblížil a spoločne sa dosť záživne, a na ňu ozaj až príliš dlho rozprávali, popravde zaujíma ma o čom sa rozprávali, ak mi to nepovie ona, zájdem osobne za Adamom, pred dvomi rokmi sa k nej nechoval pekne, ponižoval ju, nazvala by som to šikanou a teraz sa ide hrať na kamaráta? To mu nedovolím. Včera na párty som stále myslela na Mateska, písali sme celú noc , staral sa, či je všetko v poriadku ako pôjdem domov, či mi nie je až priveľmi zle, bolo to veľmi zlaté v podstate on celý je ozaj veľmi zlatý, bojím sa, že za týchto pár dní som mu dovolila aby ma spoznal viac ako nejaká moja kamarátka, napríklad Tatiana, poznáme sa už  15 rokov a s ňou som sa tak detailne ako s Mateskom ešte neporozprávala, vyliala som mu doslova svoju dušu a aj on mne, bolo cítiť že spolu píšeme naozaj radi a zranilo by ma, ak si toto celé len namýšľam a necíti to tak aj on, za celý môj život som mala len jeden vzťah, skutočný vzťah a bola som v ňom nešťastná, ten chlapec nebol pre mňa pravý a ani ja pre neho, v podstate sme boli ako cudzinci, dobre sme sa nepoznali, teda aspoň ja jeho nie. Ale s Martinom je to úplne iné, podporuje ma v mojich snoch a ja túžim po tom aby bol súčasťou môjho života,jeho neodmysliteľnou súčasťou. Polapím do kabelky po mobil, že už konečne napíšem Mateskovi, za takú krátku chvíľu mi dosť chýba, ach Bože čo budem robiť ak toto všetko skončí? 

Nemôžem v kabelke nájsť mobil a som psychicky aj fyzicky vyčerpaná zo všetkého a ešte k tomu sa mi zvýši tep na 120, čo ak som ten mobil stratila? Nemal heslo a boli tam tajné informácie a hlavne, chat s Mateskom je pre mňa dôležitý, ak by ho čítal aj niekto iný, niekto úplne cudzí stratilo by to svoje čaro.Dúfam že bude v nohaviciach, ak nie tak... Včera som na sebe mala oblečené rifle s vyšším pásom, iné nenosím lebo sa v nich necítim pohodlne, k tomu biely crop-top, moje dlhé, čierne ani nie rovné ani nie kučeravé vlasy som nechala rozpustené a urobila som si výrazne linky, ktoré tak veľmi milujem a k mojím zeleným očiam mi sedia, ale nechcem byť narcis. Nie som veľmi na lodičky a celkovo, nenávidím opätky takže som si obula obyčajné čierne vansky. A prehodila som si čiernu oversize bomberu, som celkom zmrznutý typ človeka a zároveň nenávidím veľmi teplé veci,  som celá čudná. Našťastie, v kapsy som našla môj mobil ale taktiež ma tam čakalo viac ako 20 správ od Martina. Keď prídem mala som mu napísať, že som v poriadku a ja hlupaňa som na to zabudla, ach chudáčik môj, veľmi sa bál jeho posledná správa znie: ,,Si v poriadku? zlatko,ozaj sa bojím nedokážem a nechcem ani zaspať, ak sa ti niečo stalo...prosím ozvi sa."   On ma nazval zlatko? Som úplne červená a šťastná, ozaj šťastná ja ho mám ozaj rada, tento chlapec mi veľmi prirástol k srdcu. Ale radšej mu odpíšem, nechcem aby sa bál a už vôbec nie aby bol smutný : ,,Áno, som v poriadku, neboj sa a ďakujem ti , za všetko."

    Zavolám aj Tatiane, snáď už bude hore, bola by som rada keby už prišla, neviem prečo ale nedokážem sa s ňou porozprávať úplne ako by som chcela, hanbím sa vyznať  ľuďom v realite svoje pocity, možno preto, že nemám veľa kamarátov a aby som pravdu povedala? Som za to rada, aspoň viem, že tí, ktorých mám sú tí praví. 

Tatiana mi nezdvíha, a je prihlásená na Facebooku, asi píše s Mirom. Bojím sa, že po tomto celom ostaneme sklamané a budeme mať zlomené srdce, cítim, že ešte nie som zamilovaná ale mám ho ozaj rada, veľmi, viac ako kamaráta a menej ako frajera. Milujem ten úžasný pocit, keď si s ním píšem o veciach, ktoré mi napadnú a s ním sú tak dokonalé, nemusím si dávať pozor na to čo napíšem, nemusím sa báť že ma vysmeje, obaja sme čudní a jeho druh čudnosti ma neskutočne priťahuje. Volá ma mama na raňajky. Moja mama je v domácnosti a otec podniká, skoro stále sa hádajú, v minulosti som to veľmi zle prežívala, teraz už je to lepšie. Vždy, keď sa pohádajú  ma podrží Tatiana a ja jej zato nesmierne ďakujem. Keď zídem dolu, vidím že pri stole sedí aj môj otec a dokonca aj mama, čakajú na mňa a raňajky už sú prichystané, aké nezvyčajné. Na pohľad šťastná rodina, ale opak je pravdou. ,,Vitaj dcérka" povie otec a mama sa na mňa príjemne usmeje. ,,Urobila som niečo?" spýtala som sa. ,,Prečo by si niečo mala urobiť, máme sa báť?" povedala moja mama, neverí mi, už niekoľko rokov mi neverí ale už ma to nezaujíma, ja jej moju pravdu nútiť nebudem. ,,Nemusíte, len je nezvyčajné že je otec doma, že sedíte spoločne u stolu bez hádok, čakáte na mňa s raňajkami a hráte sa na šťastnú rodinu, ale ja s vami hrať nebudem, zoberiem si jogurt a nechám vás tu samých,hrajte sa sami ak vás to baví ale mne sa to hnusí , keď budeme chcieť byť skutočná rodina, vtedy za mnou príďte a  môžeme sa o niečom baviť." Počujem mamin nárek a znova hádku, ale už ma to netrápi, viac nie. Jediné , čo teraz chcem je písať s Mateskom, povedať mu o mojich problémoch lebo on je momentálne jediný dôvod môjho plaču a aj smiechu.

Konečne mi volá Tatiana, vraj už je na ceste ku mne. ,,Dobre čakám ťa, mám ťa rada sestrička moja a ďakujem ti." ,, Aj ja teba Nikolka moja, ľúbim." Naozaj som to povedala? Aj Tatiana? Títo chalani nás naozaj menia, a ako sa zdá k lepšiemu.