Everything is fake

POV: Tatiana ♥16♥

,,Patrik?" zakričala som na celý dom.  Rodičia sú v práci. ,,Ségra, čo zasa?" nahnevane priletel do obývačky. ,,Nechceš pozerať nejaký film s nami?" sadla som si na pohovku. ,,Popravde, ani nie. A ešte k tomu aj s Adamom? Nie ďakujem, nepotrebujem aby ste sa pred mojimi očami oblizovali." Patrik si založil ruky na hrudi a čakal ako odpoviem. No ja som s kľudne povedala: ,,Sme len kamaráti, Paťo. A objednám vám pizzu. Prosím, prosím," pozrela som sa na neho spod mihalnice a nahodila nevinný pohľad. ,,Dobre, dobre. Ale už sa na mňa nikdy nepozeraj tým pohľadom, cítim sa previnilo." Patrik sa otočil na päte a cestou do svojej izby zakričal: ,,A už objednaj tú pizzu!"  Zagúľala som očami a načiahla sa pre mobil a objednala som ananásovú pizzu. 

Prešla asi pol hodina. S Patrikom sme sedeli v obývačke, pozerali televíziu a čakali sme na pizzu a na Adama. Teda skôr ja som na neho čakala. Vôbec netuším ako sa teraz vyhnem rozhovoru, ktorý som začala. Nechcem aby si  myslel, že žiarlim. Veď nežiarlim. Alebo áno? Nie, určite nie. Je to len kamarát, nič viac. Je veľmi pekný ale na mňa to, že je ,,Bad boy" neplatí. Z hlbokého premýšľania mňa vytrhol Patrikov hlas. ,,Nepôjdeš otvoriť náhodou?" povedal a ešte pohodlnejšie sa uložil na pohovke. Vôbec som nepočula zvoniť zvonček. ,,Do čerta s Adamom!" povedala som potichu, keď som išla otvoriť. Vždy, keď na neho myslím, nevnímam okolie a to sa mi nepáči. Pomaly som otvorila dvere a stál tam Adam aj s pizzou. Pozerala som sa na neho a on zasa na mňa. Ani jeden z náš neprehovoril, len sme tam tak stáli a pozerali si do očí. Nohy som mala ako zo želatiny. Srdce mi bilo ako o život a v hlave som mala zmätok, nevedela som čo povedať. Stratila som sa v jeho krásnych smaragdových očiach. Adamove prenikavé oči sa nevedia rozhodnúť aký odtieň zelenej chcú mať.  ,,Ehm, po ceste som narazil na toto," prehovoril ako prvý a ukázal na krabicu s pizzou. Som rada, že konečne jeden z nás niečo povedal, bolo to už trápne. ,,Áno, to je naše. Poď do vnútra," zobrala som mu pizzu z rúk a keď sme vošli dnu položila som ju na stolík pri pohovke. Mala by som mu vrátiť peniaze ale je to blbé spomínať to teraz, keď sa chce porozprávať o včerajšku a ja som mu zatiaľ ani nedala šancu.Patrik sa na Adama pozeral a očami ho pozdravil. Sadla som si medzi Adama a Patrika. Adam asi pochopil o čo mi tu ide. Pozrel sa na mňa a potom sa otočil a usmial. Myslel si, že nevidím ako sa smeje. 

Ubehla hodina a stále sedíme na pohovke a pozeráme televíziu. Teda oni pozerajú televíziu, ja sa pozerám na Adama. Nespúšťam z neho oči, nechcem sa na neho pozerať ale nedá sa. Snažím sa aby si to nevšimol a zatiaľ sa mi to darí. Je možné aby niekto bol každým dňom krajší a krajší? To asi len ja tak vidím. Oh, vlastne aj veľa ďalších dievčat, ktoré sú do neho zbláznené, ale ja nie som zbláznená. Dnes má oblečené obyčajné čierne rifle a čisté biele tričko. Ani ja ani Adam sme sa nedotkli pizze. Väčšinu zjedol Patrik. Film za chvíľu skončí, dúfam, že sa Patrik nerozhodne ísť von a nechať ma tu s Adamom. Ešte som sa nerozhodla čo mu poviem.

Film už sa končí. ,,Prečo ste takí nudní, ľudia?" zívol si Patrik. Adam sa na mňa pozrel a ja som pokrčila plecami. ,,Idem von," postavil sa Patrik a odišiel k dverám  pre topánky. Nechápavo som sa pozrela, nech nejde preč. Potichu som zakývala hlavou nie a on sa usmial. ,,Používajte ochranu, decká," Patrik na nás žmurkol a odišiel. Adam sa na mňa doširoka usmial, najskôr som mu  úsmev nechcela opätovať ale nakoniec som podľahla. ,,Môžeme sa už porozprávať?" spýtal sa Adam a pomaly sa približoval ku mne. Prestala som dýchať keď bol úplne blízko. ,,Á-áno," zasekla som sa. ,,Poďme do mojej izby." Vyliezli sme po schodoch hore a zavreli sme sa v mojej izbe. Netuším prečo ani jeden z nás si určite nemyslel, že sa Patrik vráti. Zasa je pri mne tak blízko. Zasa si pozeráme navzájom do očí. Zasa je okolo nás príšerné ticho. Čo mu mám teraz povedať. Adam si hryzie spodnú peru a nespúšťa zo mňa oči. ,,Takže, porozprávame sa alebo sa na seba budeme ďalšiu hodinu pozerať?" Musela som už niečo povedať, to ticho ma zabíjalo. ,,Áno, samozrejme. Ehm, preto som prišiel hlavne," odstúpil o pár krokov dozadu. ,,Prepáč mi ten večer. Povedala si aby som za ňou išiel a tak som..." snažil sa to vysvetliť, ospravedlniť sa ale miesto toho to vyzerá tak, že to hodil na mňa. ,,Tak ja za to môžem? Ja môžem za to, že si na záchodoch pretiahol nejaké dievča, alebo skôr ženu? Aká bola? Páčilo sa ti to s ňou viac ako s dievčatami zo školy?" vypadlo zo mňa. Toto som zrejme prehnala. Adam otvoril ústa a chcel niečo povedať ale ja som na jeho pery priložila svoj ukazováčik. ,,Nemysli si, že žiarlim. Ale zatiahol si ma do nejakého klubu, ktorý som ani nepoznala a potom si na hodinu zmizneš. A ešte si o mne myslíš, že som si našla iného ,,najlepšieho kamaráta", dobre vieš, že  taká nie som," koniec vety som povedala tichšie. ,,Viem. Ja to viem, Tatiana. Naozaj sa ti ospravedlňujem. Popravde? Keď som s tebou sa cítim ako s nikým iným, desí ma to. Nie som na to zvyknutý, neviem čo to so mnou je," dotkol sa mi ruky a zobral si ju do dlaní. Srdce mi išlo vyskočiť z hrude. Čo sa mi tu snaží naznačiť? Snaží sa mi vôbec niečo naznačiť? Cítim to rovnako ale... Neviem. ,,Mám sa radšej, keď som s tebou. Necítim sa tak... prázdny," priznal sa Adam po chvíli ticha. Nemám slov. Nevydržala som to. Išla som k nemu bližšie, postavila sa na špičky a pomaly mu vtisla malý bozk. Bála som sa aby ma neodstrčil, čo sa nestalo. Adam mi ho opätoval a mňa zaliala úľava.  Čím viac sme sa bozkávali, tým viac divoké to bolo. Jeho bozky ma pálili, spaľovali po celom tele. Adam ma chytil za boky a ja som ho držala za líca. Mohla by som to robiť stále, nechcem nikdy prestať. Uznávam, bozkáva sa dobre, je skúsený a určite viac než ja. Po dlhej dobe som sa od neho odtrhla aby som sa poriadne nadýchla, on tiež. Chcela som viac než toto. Nechcela som len jeho ústa ale chcela som ho celého. Zasa som sa na neho vrhla, pomedzi bozkami som cítila ako sa usmieva. Určite som sa usmievala aj ja, ale neuvedomovala som si to. Nohy som si omotala okolo jeho pásu a on ma začal bozkávať na krku, som presvedčená, že tam budem mať cucflek ale neriešim to. Už sa neovládal, chcem ho hneď. Snažím sa mu vyzliecť tričko ale zastaví ma. ,,Nechcem aby si si myslela, že mi ide len o toto. Nechcem aby si to ľutovala. Môžeme na to ísť detskými krôčikmi, čo povieš?" usmial sa na mňa. Horela som tak, že som chcela protestovať. Ale má pravdu, čo keby som to ľutovala? Venovala som mu obrovský úsmev a prikývla som. Stále tomu nemôžem uveriť. Ale som neuveriteľne šťastná.