Everything is fake

POV: Nicol ♥25♥

Ubehol mesiac, čo som s Martinom. Ani neviem ako som sa na neho mohla hnevať. Teraz aj keď sa na Martina urazím alebo nahnevám, netrvá to dlho a už som v jeho objatí. Už o našom vzťahu vedia moji aj Martinovi kamaráti. Rodičom som ho ešte nepredstavila, myslím si, že na to je priskoro.

Dnes má Martin narodeniny a chcem mu pripraviť niečo špeciálne. Síce neviem čo špeciálne by som mu mohla dať ale hádam niečo vymyslím.  

Práve sedím v kaviarni na terasy, popíjam ľadovú kávu a rozmýšľam, ako prekvapím Martina, keď vtom ma niekto chytí za rameno. ,,Hej, ahoj," ani sa nemusím otočiť a viem, že to je Tatiana. Dlho som sa s ňou nevidela. ,,Ahoj," usmiala som sa. Tatiana sa pozrela na voľnú stoličku oproti mne a potom sa pozrela na mňa. Prikývla som, aby si sadla. Po dlhej dobe ticha Tatiana povedala: ,,Ako sa máš, Nicol?" Usmiala sa, lebo vie, že nemám rada small-talk. ,,Chýba mi moja najlepšia kamarátka," dodala po chvíli. ,,Mne tiež, chýba mi moja bláznivá Tatiana," priznala som sa. ,,Takže...?"   ,,No tak už poď sem!" vstali sme zo stoličiek a objali sme sa. Som veľmi rada, že sa s ňou znova bavím. Kamarátstvo je dôležité, či už v šťastných dňoch alebo keď sa trápime. Snáď každý nájde niekoho, s kým sa cíti dobre a je rovnako šibnutý ako on. Nie je nič lepšie, ako sa vyrozprávať človeku, ktorému veríte, verte mi. 

Po tom, ako som Tatianu zasvätila do mojich plánov ako prekvapiť Martina, sme išli nakupovať. Nebola so mnou dlho, lebo ju čakal Adam a išli spolu na obed. Je vidieť, že ju niečo trápi ale nechcem na ňu tlačiť, hádam mi to povie sama.  

Ja: O 19:30 som u teba. ♥ 

Martin: Nemôžem sa dočkať, láska.

Mama mi pomohla upiecť čokoládovú tortu. Je celá čokoládová ale na vrchu je posypaná veľkými, zlatými srdiečkami.Tortu som dala do krabice a ostatné darčeky som zabalila, teda len jeden som zabalila, ten druhý som si obliekla. Mám na sebe čierne, obyčajné, krátke šaty, ktoré sa Martinovi tak páčia. Moje dlhé, čierne vlasy som si vyrovnala a na pery som si naniesla červený rúž, môžem vyraziť. 

Konečne som dorazila pred Martinov dom. Len čo zazvoním, sa otvoria dvere. ,,Ahoj, láska," pobozká ma Maťo na čelo. ,,Ahoj, krásavec," usmejem sa. Má na sebe modrú košeľu, jednoduché rifle a je oholený. Jednoducho nádherný! ,,Si krásna, lásky kvietok," povie, keď vchádzame dovnútra. ,,Ty tiež nevyzeráš zle," zasmejeme sa úprimne. Po celom dome rozvoniava jedlo. ,,Sme tu sami?" spýtam sa. ,,Dnes áno." Žmurknem na neho.  

Martin uvaril veľmi dobrú ale neskorú večeru. Všetko sme pojedli a teraz bol čas na darčeky. ,,Wow, to je krásne, zlatko. Ďakujem." Martin otvoril prvý darček, bola to naša zarámovaná fotografia, na ktorej sa bozkávame. ,,A teraz druhý darček," povedala som a začala som sa vyzliekať. Martin sa na mňa pozeral s otvorenými ústami. Pomaly som sa vyzliekala, až som pred ním stála len v červenom spodnom prádle. ,,Wow, tento darček je ešte krajší," pristúpil ku mne a začali sme sa žrať navzájom ako keby sme týždeň nejedli. Keď sme sa začali vyzliekať, začuli sme otváranie dverí. ,,Som doma, zlato," zakričala neznáma žena.