Everything is fake

POV: Tatiana ♥8♥

 Už  ubehli 3 MESIACE odkedy si píšem s Mirom.  Je to veľmi dlhá doba, netuším ako je možné, že ešte nezistil, že to je fejk účet. Veľmi, veľmi ma hryzie svedomie. 

Dnes nám začali prázdniny, takže môžem spať dlhšie. Dnes je ten deň. Dnes mu poviem pravdu. Neviem ako to zoberie ale viem, že bude koniec. Popravde? Milujem ho.  Dá sa to cez internet?  Asi áno. Ale viem, že to nie je také ako keď ste človekom v realite a držíte sa za ruky, bozkávate sa, objímate. Milujem jeho vnútro viac než vzhľad, a to je naozaj krásny. Ale tá vina je väčšia než láska. Musí vedieť pravdu,  takto už žiť nemôžem. Zobrala som si do rúk mobil a začala písať. Nie je online, takže si to hneď neprečíta.  ,,Ahoj Miro, musím sa ti s niečim priznať a nebude sa ti to páčiť ale ver, že som to takto neplánovala. Zo začiatku to mal byť žart, nevedela som, že sa do teba zaľúbim.  Neviem ani čo by som k tomu dodala. Mám ťa naozaj rada, toto fejkové nie je. Nechcem aby si to pochopil, nemusíš, toto sa ani pochopiť nedá. Môžeš mi vynadať, urob čokoľvek chceš. Nemohla som v tomto pokračovať, na to ťa mám príliš rada. Ďakujem za tvoj čas, si dobrý človek." keď som to dopísala, utrela som si slzy. Nemala som mu poslať hlasovú správu radšej? Bolo by to osobnejšie. Už sme spolu aj telefonovali, takže vie aký mám hlas. Ako som si mohla myslieť, že toto bude mať happy ending? Inak sa už mesiac nebavím s Nicol, mali sme nejaké nezhody a chceli sme si dať pauzu od nášho kamarátstva. Mrzí ma to ale bude to tak si lepšie. Keď sme spolu vymýšľame hlúposti, ktoré potom ľutujeme. Keby sme len toto vtedy nevymysleli, ach. ,,Musím sa ísť prejsť, vyčistiť si hlavu a odpočinúť si od modernej doby." povedala som si potichu, neustále sa rozprávam sama so sebou. Obliekla som si ľahké, obyčajné tyrkysové šaty, vlasy som si zaviazala do ľahkého copu. Z poličky som si zobrala knihu a do malej kapsy na šatách som si strčila nejaké drobné. ,,Kam ideš, Táňa?" spýtala sa ma mama keď som bežala po schodoch. ,,Von, nečakaj ma." buchla som dverami. Neviem kde sa to vo mne vzalo, vždy som mala chuť to urobiť. Mám v sebe aj temnotu a viem to, nepotrebujem nikoho aby mi určoval diagnózu.  Zajtra mám narodeniny ale nebudem ich oslavovať, nebudem. Možno vám raz poviem môj dôvod prečo od 10 rokov neoslavujem až tak narodeniny. Niekedy len trochu a niekedy vôbec.  Neviem či sa pôjdem prejsť, možno potom. Tak som išla do malej kaviarne na rohu osamelej ulice. Bude tu pokoj aspoň. Sadla som si vonku, na stôl som položila knihu a čakala som na čašníčku. ,,Dobrý deň, čo si prosíte?" spýtala sa čašníčka a pripravila si pero a papier. ,,Dobrý, prosím vás frappé  s dvojitou dávkou šľahačky." milujem frappé už snáď odjakživa. Pani, alebo teda skôr slečna mi povedala, že to hneď bude a letmo sa usmiala keď odchádzala, mňa by to asi nebavilo sa na každého nasilu usmievať aj keď nemám náladu. Než si otvorím knihu, pozriem sa okolo seba na ľudí. Vždy ma bavilo a aj baví pozerať sa na moje okolie, rozmýšľať nad tým, čo si asi myslia, aký majú život. Ale zdanie klame, človek, ktorý má všetko môže zaspávať sám a naopak človek, ktorý nemá nič má všetko. Vidíme očami, nie srdcom, to je chyba. Neviete si ani predstaviť aký nádherný by bol život keby sme ľudí neurážali na základe toho čo vidíme, keby sme vedeli odpúšťať, ďakovať, prosiť, nehanbili sa a nebáli prejaviť svoj názor. Ale musí byť dobro aj zlo, nebol by to život. ,,Nech sa páči." čašníčka mi priniesla frappé a zároveň ma vytrhla z myšlienok. Poďakovala som, zaplatila a potom som si len vychutnávala svoju kávu a hltala obsah knihy. Ďakujem, že existujú knihy, pri nich zabudnem na realitu, na krutú realitu. Prečo som mohla byť taká detinská? 

Po tom ako som odišla z kaviarne, bola som sa prejsť v meste som rozmýšľala čo urobím keď bude Miro negatívne reagovať, čo je samozrejmé, že to bude veľmi, veľmi nepekné. Teraz sedím v parku a už je tma. Nechcem ísť domov, nechcem to vidieť čo napísal, ale musím. Tak som vstala z lavičky a pobrala  sa domov. 

Po príchode domov som doslova utekala do svojej izby. Nevedela som, či sa mám alebo nemám pozrieť na to čo napísal. Nechcem zasa plakať, plač ma robí slabou a ja nechcem byť slabá. Pustila som si hudbu, konkrétne od Lilly Allen- littlest things. Milujem tú pesničku, len tak pre zaujímavosť. Otvorila som notebook lebo mobil som zabudla dať na nabíjačku a ľahla som si na posteľ. Správa od Mira. ,,Ou. To som vôbec netušil. To bola sranda, fakt? 3 mesiace si mňa naťahovala. A ja... ja som ťa mal moc rád, vieš. Keby som vedel, že mi podrazíš kolená... nezmenil by som nič. Ale nechápem prečo si mi potom nenapísala cez tvoj účet. Posledné dni som mal čudný pocit ale nevedel som, že toto na mňa vybalíš. Takže si ma celý čas vodila za nos a predstierala, že si niekto iný. Prepáč ale už s tebou nechcem mať nič spoločné. Maj sa." po prečítaní tejto správy som mala oči plné slz. Nevedela som ako zareagovať, mám mu odpísať? Lepšie nie, napísala by som niečo  a potom by som to ľutovala. Buchla som s notebookom až sa zatvoril a ľahla som si na brucho. Na ústa som si priložila vankúš a začala som kričať, nariekať, plakať. Bolo to až hysterické. Mala som sto chutí si dať facku, šľahnúť si s niečím po hlave. No po pol hodine som s plačom zaspala.