OSUD-Za obzorom Diel 2.

Dávaj si pozor

Sara ešte hodnú chvíľu lapala po dychu ale naraz si uvedomila čo je okolo nej. Sneh z lavíny vytvoril akúsi rovnú pustinu a skala, za ktorou sa skrývali nebola vôbec vidieť, až tam bol sneh. Gasp si toho ale nevšímala, Sare sa dokonca zdalo že ju to čo sa pred chvíľkou stlo vôbec neohromilo. Sara bola dobrým lovcom ale v takýchto odmienkach by si veľmi nepomohla. Gasp sa ale namiesto toho dobre vyznala v horách, čo Sare vohnalo do hlavy kopu otázok.

,,Gasp, ako si ma vôbec zachránila?" neubránila sa opýtať Sara a nasadila a ňu spýtavý výraz.

,,Keď prišla tá druhá vlna snehu pritlačia som sa o skalu pretože som vedela že tam bude najlepšia šanca na prežitie. Ihneď ako som pocítila sneh začala som hrabať a skákať a kto vie ako dostala som sa dosť vysoko aby som sa dokázala sama vyhrabať von. A zbytok už poznáš." Sara sa zrazu cítila veľmi hrdá na svoju priateľku pretože si spomenula na ich zoznámenie. Gasp bola taká vydesená a celá jej povaha by sa dala porovnať s malými učňami, ktorý práve vošli do výcviku a všetkého báli. No teraz už Sara nevidela vystrašeného vlka ale sebejejistú a múdru vlčicu ktorá by sa svojím problémom postavila čelom. Dokonca si odniesla aj jednu malú jazvičku na lopatkách od čiernej šelmy, len teraz si ju Sara všimla. Bola šťasná že keď bude svoju priateľku opúšťať bude vedieť že jej už nikto neublíži a ona sa bude o seba vedieť postarať. Až takto ju naša púť zmenila? Behalo jej hlavou popritom ako pozerala na Gasp. ,,Už by sme mali ísť aby sme stihli ten lov, pamätáš? Sľúbila si mi ho." Sara sa postavila n svoje štyry labky a prikývla a súhlas. Potom vykročila a za ňou išla Gasp. Keď bolo slnko v strede svojej púte boli už Sara a Gasp dole a ľahli si k potôčiku kde uhasili svoj smäd. Ako tak ležali Gasp znova zaškvŕkalo v bruchu a ona si spomenula na svoj hlad. Na to aby sa udržali v dobrej kondícii museli aspoň raz za deň nájsť potravu. Gasp zodvihla hlavu a potichu zakňučala aby dala Sare najavo svoj hlad. Ona sa pomaly zodvihla a povedala:

,,Aj ja som už hladná. Poďme teda na lov." Gasp od radosti vyskočila na laby a už aj sa rozbehla do lesa. Sara len pokrútila hlavou a nasledovala svoju kamarátku, toto je predsa ich posledný deň, tak si ho musia užiť. Neušlo veľa a natrafili na stopy srnčej čriedy. Podľa Sarinho čuchu a odhadu bolo v čriede šesť sŕn a dvaja srnci. Začali sa pomaly prikrádať a potichu našlapovať aby ich črieda nezbadala alebo inak ich neodhalila. Keď boli dostatočne blízko pri čriede Sara vyhliadla jedného slabšieho srnca, ktorý ležal pár skokov od čriedy. Gasp sa postavila tam kde jej Sara prikázala a ona sama sedela sa srncovým bokom. Naraz vyskočila a dopadla rovno na srncov krk. Črieda sa okamžite rozbehla preč, ale aj srnec, pretože sa Sare vyšmykol z láb. S tým ale Sara rátala a vedela kadiaľ bude srnec utekať. Bežal, bežal ako najrýchlejšie vládal ale v tom na neho vyskočila šedá vlčica a svojou váhou s ním spadla na zem. Začala ho hrýzď a škriabať. Keď sa srnec začal stavať bola tam už Sara a pomohla Gasp pridržať ho na zemi. Držala mu nohy zatiaľ čo jej priateľka sa vrhla na krk a pomaly ho dusila. Zo srnca pomaly unikal život a keď sa úplne vytratil Gasp si šťastne oblizla ňufák on krvi a dala sa do jedla. Bola na seba tak pyšná, keď sa vráti do svorky bude bývať tam kde lovci a bude s nimi chodiť na lov. Sara sa k nej potom pridala, nevedela odolať tej vôni čerstvého mäsa. Už od šteniatka milovala chuť srnčieho mäska, keď ešte bývala so svojimi súrodencami v nore vždy sa tešila na tú chvíľu kedy im matka alebo otec prinesie rozžúvané srnčie mäso. Rodičia im ho vždy vyvrátili, no i keď to znie nechutne oni ho milovali. Popritom ako na to Sara spomínala spomenula si aj na svojich rodičov. Jej matka bola prekrásna šedá vlčica s jantárovo žltými očami. Špičku chvosta mala čiernu, rovnako ako aj končeky uší. Okolo očí, tlamy a brucha sa jej srsť zbelšovala až bola takmer biela. Jej otec sa však od matky veľmi líšil, mal hnedo-šedú srsť a modré oči. Na ňufáku mal malú jazvu a pravé ucho mal natrhnuté. Nikdy s nimi netrávil moc času, väčšinou sa staral o lov a chod svorky. Jediné vĺča, o ktoré sa zaujímal bol Por. Por bol zo všetkých najstarší a bol navyše chlapcom. Keď mal otec zomrieť on sa mal stať novou alfou svorky ale stalo sa to čo stalo...Možno si už Por ani nespomína na to že on bol nasledovníkom a on mal viesť svorku po smrti svojich rodičov. Kto vie či Por naozaj splní svoj osud. Rozmýšľala Sara po tom ako dojedla a odpočívala.

,,Kúsok od nás je hranica mojej svorky. Naozaj nechceš ísť so mnou? Páčilo by sa ti tam, všetci by si ťa obľúbili a určite by si sa stala veľmi váženou lovkyňou." Spýtala sa Gasp popritom ako ležala a zodvihla hlavu aby sa mohla Sare pozerať do očí. Sara taktiež zodvihla hlavu a usmiala sa na svoju priateľku.

,,Nie Gasp, viem čo je môj osud a pokiaľ ho nenaplním nedá mi to pokoja. Však sa určite ešte niekde stretneme a v tom čase budeš skutočným lovcom." Gasp sa po týchto slovách vohnali slzy do očí a rozbehla sa objať so Sarou. Sara len tak tak udržala svoje slzy na uzde. Keď Gasp pustila Saru dali sa na svoju poslednú spoločnú púť. Keď slnko začalo zapadať za horizont boli už na hranici. Sara cítila silný zápach Gaspinej svorky. Podľa pachu tiež zistila že tadiaľ pravidelne chodili traja vlci.

,,Tak, sme tu. Miesto kde sa naše cesty rozídu." Gasp otočila hlavu na Saru po tom ako to povedala a podišla k nej. Oblizla ju a úprimne sa na ňu usmiala. ,,Uvidíme sa inokedy. Sara, budeš mi chýbať."

,,Aj ty mne, dávaj si pozor." rozlúčila sa Sara s Gasp a aj ona ju oblizla. Potom sa každá vybrala svojou cestou, Gasp naspäť k svojej svorke a Sara...tá ani v nevedela kam. Nikto jej nepovedal smer cesty. Tak či tak už zapadlo slnko a Sara bola veľmi unavená. V horách, ktoré pred ňou boli bola malá a úzka jaskyňa. Vonku navyše začalo snežiť takže sa Sara vybrala do tej jaskyne. Ľahla si tam kde sa sneh nemohol dostať a zaspala.