OSUD-Za obzorom Diel 2.

Menovanie

Uplinulo veľa dní a vĺčatá stále rástli. Vlci boli na ne tak pyšný, a najviac Sara. Jej vĺčata boli stále silnejšie a ako hovoril Maple už sa im vytárala ich povaha. A v jedno ráno keď sa Sara zobudila zistila že jej vĺčatá už otvorili oči. Videli aj počuli a to znamenalo len jedno -v ten deň dostanú mená. Začala prebúdzať svoje malé poklady oblizovaním a jemným búchaním. Keď sa prebudili začala zobúdzať aj svojeho partnera a povedala mu tú novinu. Maple bol radosti bez seba, konečne dostanú jeho šteňatá mená! Zoskočil z vyvýšenej skaly a od radosti zavyl. Potom oblizol svoju družku a šiel tú novinu oznámiť aj Lionovi a Seed, ktorý sa na jeho vyčínanie začali zobúdzať.

,,Už vidia! Bude menovanie."

,,Vážne?" spýtavo sa na neho zahľadela Seed a potom obrátila zrak ku šteniatkam. Boli ešte stále menšie ale videla ich malé očká. Taktiež sa postavila a zakričala: ,,Idem rýchlo všetko pripraviť a vy chodte niečo naloviť!" Seed potom zmizla z jaskyne ako strela a Maple s Lionom taktiež odišli. Sara len pokývala hlavou a usmiala sa na svoje šteniatka.

,,A ostali sme tu sami. Dnes dostanete mená moje šteniatka." Malé biele šteňa sa potom predralo cez svojich súrodencov až ku hlave matke a začalo rozprávať:

,,M...ma...ma."

,,Ty rozprávaš! To je úžasné!" skrýkla Sara a oblizla biele šteňa.

,,M...mama!" šteniatko začalo veselo vykrikovať slovo ,mama' a ukázalo pritom svoju bezzubú tlamičku. Potom sa k nemu dotackal zlatistý prvorodený a aj on začal rozprávať:

,,M...m...am..." ale nešlo mu to tak dobre. Biele šteniatko sa potichu zasmialo ale prvorodený ho buchol labkou a on spadol.

,,Neubližuj svojmu bratovi." napomenula prvorodeného Sara a začala biele vĺča oblizovať. Prvorodený jemne zavrčal a začal skúmať okolie. Nevedel ešte chodiť ale tomu neprekážalo. Dostal sa až na okraj vyvýšenej skaly, na ktorej bývali a už už by skočil lenže Sara ho chytila za krk a vzala ho naspäť k svojim súrodencom. Položila ho vedľa jeho zlatistej sestričky, ktorá ho oblizovala. Sara si všimla že tá malá vlčica má fialové oči. MALA VÁŽNE, FIALOVÉ OČI! Boli také fialové ako krištáli v tej jaskyni kde bola ešte s Gasp. Keby som len vedela čo sa to s ňou stalo. To bolo ale dávno a teraz mám iné starosti. Tieto šteniatka ma potrebujú, moje šteniatka. Hovorila si Sara vduchu a pozorovala malé šteniatka. Vlčica s fialovými očkami sa zahľadela na svoju matku, ktorá už s nimi zase ležala, a usmiala sa. Nemala zuby ale i tak vyzerala roztomilo. Pomaly sa dotackala k svojej matke a tá ju začala umývať. Svoje vĺčatká musí udržovať čisté. Malá vlčica potom spravila niečo čo nikto nečakal. Zodvihla vysoko hlavu a zavyla tak ako dospelý vlci. Všetci jej súrodenci sa na ňu udivene zahľadeli a potom na svoju matku. Aj Sara bola prekvapená ale chcela svoju dcéru podporiť a taktiež nakrátko zavyla. Čoskoro sa k nej pridali aj ostatné šteniatka. Každé malo hlások iný ale i tak bolo počuť že sú z jedného vrhu. ,,Výborne, Violet." potom povedala Sara a zahľadela sa na svoju fialovo okatú dcérku. Tá sa hrdo vystrela lebo zapčula svoje nové meno. ,,Nebojte sa aj vy dostanete mená, hneď ako dôjdeme na menovaciu slávnosť."

,,Men...meno...novaciu?" horko ťažko povedalo biele vĺča a udivene sa pozrelo na svoju matku.

,,Menn...novacia slá....v...nosť!" hrdo podala jeho sestra, ktorá zatiaľ nedostala meno a zaštekala.

,,Meno...va...cia slávnosť!" pokračoval po nej hnedý vĺčok a hrdo sa vyvýšil nad ostatných. Čím viac sa snažia tým lepšie vedia rozprávať. Uvedomila si Sara a šťastne sa usmiala na svoje šteniatka. Každé z nich oblizla a povedala: