OSUD-Za obzorom Diel 2.

Ako votrelec

Sara stála v jaskyni a pozorovala jej neskutočne dlhú chodbu. Niečo vo vnútri ju nútilo aby ju šla preskúmať. Ten vnútorný pocit bol tak silný že sa mu Sara neubránila a poslúchla ho. Ako išla jaskyňou počula strašidelné zvuky. Pískanie netopierov a mávanie ich kožovitých krídel, škrabanie pazúrov o skaly a tiché vrčanie. Sara sa mohla snažiť ako len chcela ale nedokázala zistiť skadiaľ to tiché vrčanie pochádza. Zrazu pred ňu skočil mladý hnedý vlk. Bol omnoho väčší ako Sara a to ju vyplašilo. Naježila srsť a začala vrčať. Čakala že hnedý vlk urobí to isté no on sa iba milo usmial. To je divné. Usúdila Sara ale neprestala dávať najavo svoj hnev a opatrnosť voči cudzincovi. Vlk začal okolo nej robiť kruhy ako to robia vlci ešte pred súbojom. No tento vlk nevyzeral vôbec nepriateľsky. Sara z neho však nespustila ani na sekundu oči a popritom si ho prezerala. Jeho hnedá srsť bola veľmi zjazvená čo napovedalo tomu že už mnoho krát bojoval, musel byť veľmi dobrým bojovníkom keď nezomrel v toľkých súbojoch. Mal celkom čierne oči, v ich strede bol iba jeden biely fliačik. Keď vlk prestal robiť kruhy okolo Sari, zastavil sa a hrdo vztýčil hlavu. Potom sa k nej začal pomaly približovať a keď bol celkom pri nej chcel jej niečo šepnúť do ucha no Sara zareagovala čo najrýchlejšie. Škriabla ho labou po líci až sa mu z neho hrnula krv. Vlk iba zasypal tak ako to robia mačky ale inak nedal najavo že by ho to bolelo. Ba sa zdalo že sa mu aj páčilo ako Sara zareagovala ako keby čerpal silu z jej skutku. Sara bola naľakaná ako malé šteňa. Nemohla ovládať svoje labky a rozbehla sa. Utekala rovno za nosom a za okamih už nebola v jaskyni ale v lese, v ihličnatom lese. Utekala a utekala ako najrýchlejšie vládala, chcela byť totiž čo najďalej od toho vlka. Na okamih zavrela oči ale v ten moment narazila do niečoho veľmi pevného a veľkého. Pritom náraze sa to ani nepohlo zatiaľ čo sa Sara zvíjala na snehu. Keď otvorila jedno oko zistila že narazila do toho hnedého zjazveného vlka. Vlk sa usmial a jeho čierno biele oči sa zmenili na zlatisté. Akoby v nich zbĺkol oheň. Pomyslela si Sara keď otvorila aj druhé oko. Vlk v tom momente otvoril svoje mocné čeľusti a tak ukázal svoje biele a veľké tesáky. ZAHRYZOL SA SARE DO KRKU! Sara sa začala mykať ale nedokázala sa nijako vylieknuť z vlkovho zovretia. Všade naokolo striekala jej krv a Sara začala vidieť rozmazane. Jej oči sa začali zavierať a ona potom videla len nekonečnú čiernotu.
Sara vyskočila na všetky štyri a s útočným postojom sa začala rozhliadať okolo seba. Rýchlo dýchala a ešte rýchlejšie sa rozhliadala okolo seba. Nič, bol to len sen...veľmi živý sen. Prestala ježiť srsť a začala pomaly a hlboko dýchať aby sa jej telo upokojilo. Keď sa tak stalo sadla si a sama seba sa začala pýtať:

,,Čo mal ten sen znamenať? Vari sa niečo blíži? Niečo čomu sa nebude dať zabrániť?" Po chvíľke k nej ale dorazil zvláštny pocit, pocit, ktorý ju nútil vydať sa hlbšie do jaskyne. Sprvu sa snažila toho pocitu zbaviť ale nedokázala to a tak ho poslúchla. Jednu labku posunula pred tú druhú tá to potom zopakovala a ani sa nenazdala a bola už riadny kus v jaskyni. Tak ako v sne počula pískanie a mávanie krídel netopierov. No nikde nepočula škriabanie pazúrov o skaly či tiché vrčanie. No i tak naježila srsť a ďalej pokračovala v ceste. Ako tak išla zrazu stúpila na niečo malé a chlpaté čo neskutočne hlasne zapískalo a rozbehlo sa stadiaľ preč. Sara sa tak vydesila že ani nerozmýšľala a vzala nohy na ramená. Utekala ako najrýchlejšie vedela a tak ako v jej sne ani si nevšimla že už nie je v jaskyni ale v lese, v lese, ktorý bol na druhej strane hôr z kadiaľ prišla. Snažila sa zabrzdiť ale zmrznutý sneh jej to nedovoľoval a tak po ňom ďalej utekala. Pred ňou bol však malý šedý kameň, o ktorý sa potkla a spadla na zem. Keď dopadla chvíľu sa zvíjala od bolesti na snehu ale keď sa odvážila otvorila oči a začala sa rozhliadať okolo seba. Bola v lese, v ihličnatom lese. Stromy tam síce neboli také vysoké ako v lesoch, v ktorých bola pred tým ale inak to bol celkom obyčajný les. Otočila hlavu aby sa mohla pozrieť na svoju labku a začala si ju oblizovať. Nebolo to nič strašné, len bolela z toho nárazu. Navyše zistila že v nej mala celý čas ako bežala zapichnutý malý kamienok. Opatrne ho vybrala no i tak zasyčala od bolesti. Keď sa postarala o svoju labku postavila sa a začala zisťovať viac o to mieste. Na tom lese bolo niečo zvláštne, niečo jej na tom nesedelo. Cítila zvláštnu silu, ktorá bola v tom lese. Cítila pokoj i nepokoj, cítila radosť i nenávisť, pýchu i skromnosť, dobro a zlo. Potriasla hlavou aby sa zbavila všetkých tých pocitov a pretrela si oči lebo ju štípali. Keď tak urobila, všetko sa vytratilo a z toho zvláštneho lesa sa znovu stal obyčajný les. Znova vyrazila za svojim osudom. Už ani neriešila či ide na juh alebo na sever, išla len rovno za nosom. Netrvalo dlho a Sara vyšla z lesa a dostala sa na lúku. V zime z toho však bola len pustatina pokrytá snehom a kde tam rástol strom. Tá lúka bola obrovská, skoro akoby nemala konca kraja. V tom pozorovaní krajiny ju však niečo vyrušilo. Započula praskanie vetvičiek akoby sa k nej niekto prikrádal. Prudko sa otočila a čo uvidela ju neskutočne prekvapilo. Krčil sa pred ňou skoro dospelý zlatosrstý vlk. Na tele nemal jedinú jazvu a jeho krátka srsť nebola vôbec zašpinená. Kým si ho ale Sara premeriavala stihol na ňu skočiť a držať ju na zemi. Jeho zelené oči Saru natoľko očarili že sa ani nesnažila ho zo seba striasť. On ale zrazu prehovoril:

,,Ty votrelec! Ako sa opovažuješ vstúpiť na územie svorky Lion?!"

Ahojteeeeeee. Tak ako sa vám dnešná časť páčila? Určite vám nadelila veľmi veľa otázok takže sa nebojte spýtať v komentoch. Hore máte obrázok/ mapu územia svorky Lion. Malovala som to v programe 3D Skicár na PC, snažila som sa to čo najlepšie nakresliť takže prosím no hate. Dúfam že to nevyzerá až tak strašne. Všetko dôležité o územii sa dozviete v nasledujúcej časti, ktorá vyjde o tri dni. Tak či tak som rada za každého komu sa môj príbeh páči a kto ma podporuje. Zatiaľ čauko!