Srdce princa ✔

1. Kapitola - Lovci

Blížila som sa k brehu. Vnímala som svetlo, ktoré ma lákalo. Už len pár mávnutí chvostom a opäť sa ocitnem tam, kde som rozhodne nechcela byť. Rukami som odhŕňala vodu a pripravovala som sa na prvý bolestivý nádych. Plašila som ryby, ktoré sa chybne domnievali, že som sa vydala na lov. Dnes nie. Tentokrát ma čakala iná práca.

Bola som tak veľmi nahnevaná! Snažila som sa plávať čo najrýchlejšie, aby som splnila úlohu, ktorou ma poverila vládkyňa. Prečo stále ja? Nenávidela som túto robotu! Len s ťažkým srdcom som malé odvrhnuté deti nosila do vody, aby sa utopili a ich duša sa pridala k nám. Bola to naša povinnosť, rozširovať aj práve takýmto spôsobom náš rád. Musela som s ostatnými sestrami, ktoré rovnako slúžili morskej pani, poslúchať na slovo. Prečo si však na túto prácu musela vybrať skoro vždy mňa? Možno pretože som nezvykla odvrávať, radšej som zostala ticho, ako by som mala prehovoriť na vládkyňu. Niektoré sestry sirény, si dovolili povedať svoj vlastný názor. Ako keby občasne zabúdali na to, že sme boli stvorené morom, aby sme pani chránili a poslúchali na slovo. Možno som bola pokrytecká, avšak istotne by sa mi pracovalo lepšie, keby sme mali rovnaké práva. Bolo našou povinnosťou jej slúžiť, nikdy ju neopustiť a milovať ju.

Odhodlala som sa po dlhej chvíľke vynoriť sa na hladinu. Nenávidela som to. Nevedela som si zvyknúť na vzduch zo súše. Trpko som sa usmiala a keď som to už nemohla ďalej odkladať, zhlboka som sa nadýchla. Z môjho hrdla sa vydral bolestný ston. Priam som pocítila, ako sa moje pľúca roztiahli. Práve aj toto bol jeden z dôvodov prečo sestry odmietali chodiť von z mora. Veľmi to bolelo!

Párkrát som zažmurkala, aby som znova videla ostro. Musela som sa najskôr spamätať. Plávala som smerom k brehu a snažila sa započuť, či niekde v okolí nie sú ľudia. Sto raz som bola vystíhaná, aby som sa nenechala nimi zlákať. Ľudské bytosti boli známe neľútostnou povahou. Nerešpektovali inakšie stvorenia, radšej ničili ako tvorili. Tak nás to učili a ja som nemala najmenší dôvod, aby som tomu neverila. Nerozumela som tým morským pannám, ktoré utiekli na súš a už nikdy sa nevrátili. Bol to ťažký hriech! Už dávno som sa rozhodla, že nikdy nechcem žiadneho človeka stretnúť.

Bola hlboká noc a preto bolo z časti pre mňa bezpečné sa ukázať na brehu. Keby som vyšla z vody a vystavila by som sa slnku, moje telo by začalo rýchlo schnúť až by nakoniec úplne vyschlo. Zabilo by ma to. Na oblohe však svietil žiarivý mesiac, ktorý osvetľoval tmu, ktorá na súši vládla. Práve kvôli tomu zvláštnemu svetielku a tým maličkým svetlám, ktoré žili nad nami sa mi ľahšie plnila úloha. Rada som sa kochala krásou, ktorú si ostatné bytosti mohli každý deň užívať. Vo vode sme podobné svetielka nemali. Kiež by som sa ich mohla dotknúť!

Doplávala som až k brehu a chytila som sa veľkého kameňa, aby som sa vytiahla von z vody. Bolo to komplikované, no bola som silná.

A tak veľmi neopatrná!

Keďže som bola nešikovná, tak som si oškrela ruku o ostrý kus kameňa. Zavrčala som, pretože rana začala mierne krvácať a štípať. Sykla som. Snažila som sa ignorovať bolesť, neskôr si ruku obviažem chaluhou. Podarilo sa mi dostať na breh a môj chvost sa zmenil na zvláštne biele nohy. Nenávidela som ich! Nevedela som chodiť, čo mi dosť sťažovalo naplniť moju úlohu, ktorou som bola poverená. Každá sekunda, čo som bola mimo vody bola pre mňa utrpením.

Kolenačky som išla za zvukom plačúceho dieťaťa. Snažila som sa všetky svoje inštinkty zbystriť, čo ak pri dieťaťu boli ešte ľudia? Nemali by ma vidieť, určite by neboli milosrdní.

Moje obavy sa mi vyparili z hlavy, keď som uvidela nádherné malé bábätko, ktoré nahlas plakalo. Smerovala som k nemu a spievala mu. Môj nadpozemský hlas ho upokojoval a so zvedavosťou v očiach sa na mňa dieťa pozeralo. Na tvári som vyčarovala úsmev a rukami som si chcela dieťa zobrať do náručia. Chytila som ho a hlboko som sa mu zadívala do očí.

Morské panny mali zvláštnu schopnosť. Stačil nám jeden priamy pohľad a videli sme človeka, ktorý odvrhol niečo takéto čisté a nevinné. Na moje prekvapenie som však neuvidela ako vždy ženu, ktorá nemala peniaze a s plačom dieťa odovzdávala sirénam. Miesto toho som tentokrát uvidela mužov, ktorí toto dieťa trhali z náručia matky, ktorá ho chcela brániť. Zabili ju a dieťa sem odniesli.

Bola to pasca!

Lenže to som si uvedomila príliš neskoro. Na moju hlavu padlo niečo ťažké. Inštinktívne som dieťa schovala, aby som ho bránila.

Obzerala som sa okolo seba. Nohy sa mi zabárali do chladného piesku. „Chytili sme ju! Držte ju pevne!" počula som, ako vykríkol ľudský muž. Vedľa mňa sa zjavilo sedem veľkých chlapov, ktorí sieť okolo mňa pevne uväzovali. Neubližovali však len mne, ale aj dieťaťu. Začala som vrčať. Videla som rozmazane, nevedela som sa ani sústrediť na tváre ľudí, ktorí mi ubližovali.

Moje vlasy oživli a ja som nimi pevne švihla muža, ktorý stál najbližšie k sieti. Stačil jediný švih a na jeho ruke sa objavila veľká krvavá rana. Okamžite pustil svoju časť a ja som získala viac priestoru. Bola som sa pripravená brániť. Ľutovala som, že som sa nechala tak hlúpo nachytať. Sestry ma nebudú počuť, bolo márne, aby som volala o pomoc.

„Musí si ľahnúť na zem!" Sedela som a snažila som sa pevne držať na kolenách. Lenže jeden z mužov prudko trhol svojou stranou a ja som sa naozaj zvalila na zem. Pristúpili ku mne a pevne ma chytili. Chcela som ich znova švihnúť vlasmi, no nemohla som, pretože mi ich niekto držal. Započula som zvláštny zvuk a pocítila som obrovskú bolesť, keď mi neznámy človek vlasy odrezal. Boli živé! Bola to moja jediná zbraň! Pestovala som si ich celý život a tieto beštie mi ich neľútostne zobrali. Z môjho hrdla sa vydral bolestivý ston.

„Nezabudnite aj na jej pazúry!" kričal ďalší. Nestihla som sa ani spamätať zo straty čarovných vlasov, keď mi chlapi pevne schmatli ruky a strihali mi moje dlhé nechty. Zobrali mi všetky zbrane, ktorými som sa mohla brániť. Dieťa som pustila na zem, znova nahlas plakalo. Verila som, že nás zabijú.

,,Postav sa na nohy!" prikázali mi, avšak nehodlala som ich počúvať. Rozhodla som sa, že zostanem ležať na zemi. Chcela som, aby ma zabili. Kiež by som sem nešla sama. Ľudia boli v presile. Trápilo ma, že sestry sa nedozvedia, čo sa so mnou stanu. Isto si pomyslia, že som utiekla. Nemohla som dovoliť tým mužom, aby ma odvliekli preč od môjho domu a mora. Zomrela by som hroznou bolestivou smrťou, ak by moje telo nedostalo vodu. „Povedal som ti, aby si sa postavila!" Ťahali ma a ja som bola nútená sa postaviť. „Chyťte ju!" prikazoval najvyšší muž.

Ostatní ho však neposlúchli a len sa s nedôverou na mňa pozerali. „Pane, mohla by byť nebezpečná," ozval sa na pohľad najmladší chlapec, ktorý sa s nedôverou v očiach na mňa pozeral. Bola som nebezpečná, avšak oni mi všetky zbrane zobrali. Inak by som ho s radosťou za túto drzosť utopila v mori.

„Nebezpečná? Však sa na ňu pozri - nemá sa ako brániť. Je to až príliš ľahká korisť! Myslel som si, že uloviť sirénu nám bude trvať dlhšie. Sú to naozaj hlúpe stvorenia," vysmieval sa mi očividne veliteľ tých beštií. Zasyčala som. Muži sa zľakli a všetci ma pevne schmatli. Nemohla som dýchať, dusili ma. Snažila som sa lapať po dychu, no stále ma pevne držali.

,,Uvoľnite! Kráľovi bude nanič udusená. Nechápem načo chce takéto sprosté stvorenie. No tak chlapi, berte ju! Ja si s ňou špiniť ruky nechcem. Ktovie aké ma zuby v ústach."

,,Určite sú menšie ako tej upírky," zašomral si popod nos muž, ktorý sa odhodlal ku mne priblížiť a zobral ma v sieti na svoje ruky. ,,Pustite, ja sa o ňu postarám." Ostatní sieť pustili a ja som sa snažila hlboko pozrieť do očí muža. Ten si však na to dával pozor, ako keby veľmi dobre vedel, že by som ho mohla ovplyvniť. Pozrela som sa na svoje odrezané vlasy, ktoré nechali na piesku. Možno ak nejaká moja sestra vyjde na breh, tak ich nájde.

,,Nemyslím si, že sa kráľovi bude páčiť. Bez tých vlasov vyzerá odporne!" zavrčal znechutene kapitán, avšak na tvári sa mu objavil šťastný úsmev. Začali ma niesť a pritom si pospevovať. Netušila som kam idem a na čo ma chcú, avšak dúfala som, že môj koniec nebude príliš bolestivý.